Pakt Molotov-Ribbentrop, oficiálne Zmluva o neútočení medzi Nemeckom a Zväzom sovietskych socialistických republík, bol dokument, ktorý zásadne zmenil priebeh európskych dejín. Tento pakt, známy aj ako Pakt Hitler-Stalin, bol podpísaný 23. augusta 1939 v Moskve a jeho tajný dodatok rozdelil sféry vplyvu vo východnej Európe, čím sa stal jednou z hlavných príčin vypuknutia druhej svetovej vojny.
Prečo je aj dnes dôležité rozumieť okolnostiam a obsahu tejto zmluvy? Po prvé, Molotovov-Ribbentropov pakt je stále fyzicky prítomný - veľká časť dnešnej východnej hranice Poľska kopíruje líniu, na ktorej sa v jeseni 1939 dohodli ministri zahraničia nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu, Joachim von Ribbentrop a Viačeslav Molotov. Po druhé, pakt zmenil pohľad na Rusko najmä v Estónsku, Lotyšsku, Litve a Poľsku, teda v krajinách, ktoré pakt najhoršie zasiahol - politicky i ľudsky. A po tretie, je príkladom strategickej spolupráce medzi dvoma amorálnymi totalitnými štátmi. Stojí teda za analýzu a zapamätanie. Často to vyznieva, že v druhej svetovej vojne bol len jeden hlavný zloduch - ale boli dvaja.
Geneza nečakaného spojenectva
Pakt bol pre všetkých prekvapením - aj pre samotných nacistov a Sovietov, ktorí sa predtým takmer desať rokov navzájom nenávideli a urážali. Hitlerova motivácia bola pomerne prostá. V roku 1939 sa sám zahnal do kúta - rinčal zbraňami proti Poľsku a vyprovokoval tým Britov i Francúzov, aby dali Varšave záruky. Dohoda s Moskvou mu poskytla únikovú cestu.
Stalinove dôvody boli zložitejšie. Hitler mu ponúkol územia, na ktoré si Sovietsky zväz robil nároky. Takže už preto Stalin ponuku prijal. A navyše predpokladal, že nacistické Nemecko a Západ, jeho dvaja najväčší nepriatelia, sa v dôsledku tejto zmluvy ocitnú vo vojne. Neskôr priznal, že pakt vnímal ako šancu podkopať kapitalistický systém. Takže vysvetlenie, že ho motivovala v prvom rade obranná stratégia, je len spätným ospravedlňovaním.
Argument, že Stalin len získaval čas, nie je podložený faktmi. Prvý raz sa objavil v júli 1941 po tom, čo Nemecko napadlo Sovietsky zväz a Stalin sa zúfalo pokúsil vysvetliť svoju politiku. No sovietske svedectvá z éry paktu ukazujú, že Kremeľ uvažoval skôr o tom, ako Nemcov a Západ dostať vzájomne do vojny, a tak posunúť vývoj k vysnívanej komunistickej revolúcii. Z pohľadu Stalina bol pakt skôr ofenzívny ako defenzívny nástroj.
Nuž, ani jedna strana sa o vysvetľovanie veľmi nepokúšala. Sovieti spočiatku agitovali v mestách, potom prestali. Bežní sovietski občania Stalinove rozhodnutia aj tak nespochybňovali. Hitler svojim prívržencom povedal: „Ja som rozhodol a zastrelím každého, kto bude proti.“ No záhrada nacistického ústredia v Mníchove, takzvaného Hnedého domu, bola po oznámení paktu plná straníckych odznakov, ktoré tam odhadzovali zhnusení straníci.
Historici v Sovietskom bloku vysvetľovali pakt ako Stalinov taktický ťah. Podľa nich Stalin iba oddialil vojnu s Nemeckom, aby sa na ňu mohol pripraviť. Nebolo to tak? Argument, že Stalin len získaval čas, nie je podložený faktmi.
Obsah a dôsledky paktu
Pakt Ribbentrop - Molotov alebo Pakt o neútočení alebo Pakt Hitler - Stalin bola zmluva medzi Hitlerovým Nemeckom a Sovietskym zväzom (ZSSR) vedeným Stalinom. Hitlerovi sa vďaka tejto zmluve podarilo nielen získať dôležitého spojenca, ale garantovať aj jeho neutralitu v pripravovanej vojne. Pakt vznikol z iniciatívy Nemecka, po tom, čo dva dni pred jeho uzavretím (21. augusta 1939) stroskotali rokovania o vojenskej spolupráci ZSSR so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom.
Pakt a ďalšie dodatky (oficiálne bolo zverejnených len prvých 7 článkov Paktu) podpísali ministri zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a Viačeslav Molotov za prítomnosti Stalina s dátumom dňa 23. augusta roku 1939 v Moskve. Pri príležitosti podpísania tejto zmluvy boli vedené aj tajné rozhovory oboch splnomocnencov, ktorých výsledkom bolo vymedzenie sfér vplyvu v Európe, čomu sa hovorí tzv. „tajný dodatok“. Ďalšia tajná dohoda (pokračovanie pôvodnej) rovnakých zmluvných strán (Nemecko-sovietska zmluva o priateľstve, spolupráci a vytýčení demarkačnej čiary), bola podpísaná približne o mesiac neskôr, dňa 28. septembra roku 1939, po napadnutí a rozdelení Poľska.
Pakt mal mať platnosť desať rokov, lenže bol dodržiavaný kratšie než dva roky, keď Nacistické Nemecko napadlo dňa 22. júna roku 1941 územie Sovietskeho zväzu.
Z rokovania bol vyhotovený prísne tajný protokol podpísaný oboma vyjednávačmi. Američania mali úplné informácie o dohode, od roku 1946 keď získali kópiu, ktorú dal vyhotoviť Ribbentrop. Od roku 1948 boli informácie o pakte, ktorým si nacisti a ZSSR delili sféry vplyvu na Západe verejne dostupné. Existencia tajného dodatku bola však sovietskou vládou vehementne celý čas popieraná.
Nemecko a ZSSR si medzi sebou rozdelili Poľsko a to malo prakticky zmiznúť. Nacisti aj Sovieti ničili poľskú elitu, ktorá pre nich predstavovala hrozbu. Nemci v roku 1940 počas akcie AB popravili veľa Poliakov a Sovieti počas neslávne známej masakry v Katyni zavraždili 22-tisíc poľských dôstojníkov. Aj obyčajných ľudí triedili - v nemeckej zóne podľa rasových kritérií, v sovietskej zóne podľa triednych a politických. Masové deportácie používali Sovieti i Nemci. Sovieti deportovali odhadom jeden a pol milióna Poliakov do Kazachstanu a na Sibír. Nemci približne rovnaký počet odvliekli do generálneho guvernerátu, kde títo ľudia zmizli. Ďalších vzali na nútené práce do Reichu. V rokoch 1939 až 1941 patrilo Poľsko k najstrašnejším miestam na tejto Zemi. Neexistovali tam dobré možnosti a ani šanca na únik. Vie sa o prípadoch, keď dokonca aj poľskí Židia utekali zo sovietskej zóny do nemeckej - v márnej nádeji, že im tam bude lepšie. Nebolo.
Po uzavretí paktu Sovietsky zväz anektoval pobaltské krajiny. Západ reagoval nerozhodne - v kruhoch britskej vlády sa dokonca objavili úvahy, že anexie treba uznať. Prečo? Briti si nechceli pohnevať ZSSR - stále s ním rátali ako s potenciálnym spojencom. Bola to cynická úvaha a odzrkadľovala aj zúfalú situáciu, v ktorej sa Británia v roku 1940 ocitla.
Reakcie a dedičstvo paktu
Zmluva však nevydržala. Porušil ju Hitler - v júni 1941 zaútočil na Sovietsky zväz. Zistil, že ekonomický prospech zo spolupráce so Sovietmi je malý, navyše sa po páde Francúzska strategické pomery zmenili. Vtedy sa znovu dostal do popredia jeho starý cieľ: zničiť ZSSR.
Západ reagoval v šoku. Nepripravenosť Západu je zrejmá už z toho, že v tom istom týždni, keď bol pakt podpísaný, oznámilo britské ministerstvo zahraničia, že vznik takejto dohody považuje za nepravdepodobný. Churchill spomínal, že pakt „otriasol svetom ako výbuch“. Mimochodom, aj nemeckým svetom. K mimoriadne prekvapeným patril Hitlerov blízky spolupracovník Goebbels.
Nejaké podobnosti s anexiou Krymu by sa našli, ale reakcia Západu, aj keď skomplikovaná ekonomickými a strategickými záujmami, je predsa len mohutnejšia ako v roku 1940.
Nie je veľa paraliel medzi ideológiou a politikou Putinovho Ruska a Stalinovho Sovietskeho zväzu - tvrdiť opak by bolo zjednodušovanie. Podobnosť vidím skôr medzi vtedajším a terajším ruským nacionalizmom, akousi urazenou národnou hrdosťou. Za Stalina dostal ruský „ťah na Západ“, ktorý existoval už od čias cára Petra Veľkého, ideologický náter komunizmu. Za Putina sa skrýva pod pláštikom raneného ruského vlastenectva. Aj Rusko, ako všetky krajiny, potrebuje „použiteľnú minulosť“, aby mohlo samo sebe vysvetliť, kde je jeho miesto vo svete. Preto chce aj sovietsku éru predstaviť v pozitívnom svetle - a potom často hovorí jazykom sovietskej povojnovej propagandy. Neznamená to ideologickú podobnosť režimov.
Zmeny v histórii ako vednom odbore sú veľmi pomalé. No niekoľkí učitelia v Británii ma potešili. Ozvali sa mi, že po prečítaní knihy chcú o pakte medzi Sovietmi a nacistami učiť inak. Samozrejme, nemám veľké očakávania. My historici hovoríme k nepočetnému publiku, aj keď píšeme čo najprístupnejším štýlom.
Pakt Molotov-Ribbentrop - Na historii záleží (krátký animovaný dokument)
Je pravda, že predvojnová diplomacia a vnútorné politické a hospodárske usporiadanie stredo- a východoeurópskych krajín neboli ideálne. No nič z toho, čo okupanti spôsobili, si v Estónsku, Lotyšsku, Litve, Poľsku a dnešnom Moldavsku nezaslúžili. Kolaborácia - či už vynútená, alebo dobrovoľná - priniesla ďalšiu hrôzu, keď sa sused obrátil proti susedovi. Bolo ľahké omylom považovať nacistov za osloboditeľov od Sovietov a naopak.
Počas studenej vojny bolo výročie paktu príležitosťou na stretnutia emigrantov a disidentov. Sovietsky zväz popieral existenciu tajných dodatkov a dohodu o neútočení s Hitlerom ospravedlňoval ako prezieravú a nevyhnutnú reakciu na váhanie Západu pred hrozbou z nacistického Nemecka. Odvtedy sa názory zmenili. 23. august je dnes dňom pamiatky obetí stalinizmu a nacizmu.
V Rusku sa desiatky rokov pracovalo a pracuje na tom, aby sa na tieto fakty zabudlo. A pripomínajú si a pripomínajú si iba Veľkú vlasteneckú vojnu, ktorá začala 22. júna 1941 a víťazstvo Sovietskeho zväzu (Ruska) nad fašizmom 9. mája. Lenže medzi fašizmom a komunizmom nie je takmer žiadny rozdiel.
V roku 2014 prezident Vladimir Putin na stretnutí s mladými historikmi a učiteľmi dejepisu v Múzeu moderných dejín odkazoval, že čo je zlé na tom, že Sovietsky zväz nechcel bojovať. Poliakom pripomenul, že keď Nemci (po Mníchovskej dohode) obsadili Československo, zabrali Poliaci jeho časť (Tešínsko a obce na Hornej Orave) a potom boli potrestaní, že sa im stalo to isté.
V Rusku sa na výročie podpisu paktu antikomunistami pripomína Deň obetí nacizmu a komunizmu (v anglicky hovoriacich krajinách Black Ribbon Day), v pobaltských krajinách je vyhlásený ako oficiálny štátny sviatok.
tags: #diplomacia #medzi #zssr #a #nemeckom
