Narodili sme sa s vedomím, že náš život je dočasný. Strach zo smrti sa vystupňuje pri každom závažnom ochorení a má ho každý z nás bez ohľadu na vek alebo profesiu. Väčšina z nás, ktorí si uvedomujú postup choroby a ubúdanie síl, tušia aj skutočnosť blížiacej sa smrti. Dostavuje sa strach zo smrti, ľútosť a neistota, čo bude nasledovať. Veriaci človek verí v posmrtný život a sľub večného života, človek neveriaci sa zmieruje s koncom vlastnej existencie. Každý však potrebuje útechu kňaza alebo svojho najbližšieho. Potrebujú si usporiadať myšlienkovo svoju pozemskú existenciu. Úlohou pomáhajúcich profesií v zdravotníctve je zaistiť dôstojný odchod zomierajúcemu človeku z tohto sveta.
Problémom je skutočnosť, že problematika smrti a zomierania patrí medzi tabu našej spoločnosti. Zomierajúci často zostávajú so skutočnosťou blížiacej sa smrti sami, pretože nenachádzajú spôsob, ako by mohli svoje pocity z blížiaceho sa konca s niekým zdieľať. Je mnoho otázok týkajúcich sa smrti, na ktoré sami nevieme jednoznačne odpovedať.
Modely zomierania a ich vývoj
V súčasnosti sa umieranie a smrť inštitucionalizujú. Menej sa zomiera doma, čoraz viac v ústavoch. Aj keď máme mnoho inštitúcií, ktoré pomáhajú človeku v množstve jeho núdzových situácií, dosiaľ nemáme dostatočne prepracovanú prípravu lekára i ďalších zúčastnených na to, ako pomáhať človeku v jeho najväčšej kríze tesne pred príchodom smrti alebo počas smrteľných chorôb.
V súčasnosti rozlišujeme dva modely zomierania:
- Domáci model zomierania („tradičný model umierania“): starostlivosť o zomierajúceho v kruhu rodiny.
- Inštitucionalizovaný model zomierania („moderný model umierania“): nemocnice, liečebne dlhodobo chorých, domovy dôchodcov, paliatívne oddelenia, hospice a pod.
Domáci model zomierania
Pre tradičné chápanie znamenala smrť predovšetkým hodnotenie života a zomierajúci bol podporovaný k tomu, aby sa zamýšľal nad zmyslom života a svojim konaním. Skúsenosť, ako sa starať o zomierajúceho človeka sa v minulosti odovzdávala z generácie na generáciu. Domácim modelom umierania rozumieme umieranie doma, v kruhu jeho rodiny. V minulosti sa o chorého starala predovšetkým rodina, starostlivosť bola teda prevažne laická. Prednosťou bola emotívna podpora umierajúceho a nezanedbateľný význam mal i ritualizovaný scenár. Každý zo zúčastnených mal zreteľne vymedzenú rolu a vedel, čo môže a čo má robiť. Tiež umierajúci vedel, aké sú jeho dostupné formy pomoci.
V súčasnosti umierame často osamelo a nie tam, kde si prajeme. Najnovší výskum verejného mienenia o umieraní a starostlivosti o nevyliečiteľne chorych v Česku potvrdil, že tri štvrtiny ľudí by chcelo zomrieť doma, ale len málokto svoj život doma skutočne končí. Väčšina ľudí zomiera v liečebni dlhodobo chorých, domovoch dôchodcov, nemocniciach a pod.
Inštitucionalizovaný model zomierania
Snaha obohatiť analgetickú liečbu a skvalitniť ošetrovateľskú starostlivosť o umierajúcich viedli k vybudovaniu moderných nemocníc, či hospicových zariadení, kde sa chorým dostáva najlepšia profesionálna starostlivosť. Spoločnosť odsúva umierajúceho do inštitúcií. V nemocniciach je chorým dopriaty štandardný liečebný, ošetrovateľský a sociálny komfort. Umierajúcim je síce poskytovaná potrebná starostlivosť, dominantný je ale prakticizmus a profesionalita. Tmavšie stránky inštitucionalizovaného modelu sú zrejmé a ich spoločným menovateľom je chladná profesionálna starostlivosť.
V tomto modeli umierania chýba potrebný ľudský kontakt, umieranie stratilo charakter sociálneho aktu. Rodina prichádza na návštevu a nevie, ako sa má správať, čo má hovoriť a myslí si, že profesionál je tu od toho, aby sa o umierajúceho pacienta postaral. Je snahou nájsť riešenie, aby malo umieranie opäť charakter sociálneho aktu.
V súčasnej dobe sa však hľadajú alternatívy a varianty nového modelu zomierania, ktorou by bolo ponechanie zomierajúceho doma v kruhu rodiny a zároveň zaistenie kvalitnej odbornej starostlivosti (napr. hospic, hospicová starostlivosť, domáca hospicová starostlivosť).
Štádiá zomierania a proces vyrovnávania sa so smrťou
Umieranie je konečnou fázou ľudského života. Prichádza väčšinou ako záverečné vyústenie už prítomného ochorenia. Je charakterizované postupným alebo náhle vzniknutým nezvratným zlyhaním funkčných systémov ľudského organizmu a poruchou regulácie týchto systémov. Z klinického hľadiska sa posledná fáza zomierania označuje ako terminálny stav. Jeho začiatok môžeme si môžeme všimnúť v okamžiku, kedy vojde do odborného a následne i laického podvedomia, že choroba, ktorá vstúpila do života konkrétneho jedinca, je nezlučiteľná so životom.
Rozdelenie z hľadiska času a intenzity prežívania zomierania
Podľa toho, ako rýchlo proces zomierania prebieha, rozlišuje sa na jednej strane tzv. rýchla smrť a na druhej strane tzv. pomalá smrť.
- Rýchla smrť - náhle zomierajúci, takmer bez utrpenia (bleskom, prúdom, pri autonehode, infarkt a pod.).
- Pomalá smrť - proces zomierania prebieha veľmi pomaly, s veľkou intenzitou utrpenia a pri plnom vedomí (napr. u onkologických pacientov).
Na zomieranie a smrť sa môžeme pozerať z rôznych hľadísk:
- Teória biologických hodín - človek umiera naozaj vtedy, keď sa naplnil jeho geneticky podmienený tzv.
- Sociálna smrť - stav, kedy človek síce žije, ale je vytrhnutý z dôležitých sociálnych vzťahov, od spoločnosti a nie je možné ich do kontextu spoločnosti vrátiť.
- Psychická smrť - úplná psychická rezignácia, intenzívne prežívaná beznádej a zúfalstvo. Uľahčuje vstup smrti fyzickej.
- Fyzická smrť - trvalá strata vedomia. S odchodom funkcie mozgu odchádza aj vedomie. Smrť teda znamená, že nefunguje žiadna časť mozgu. Po mozgovej smrti nasleduje smrť orgánov ľudského tela.
Štádiá zomierania podľa Elisabeth Kübler-Rossovej
Americká lekárka švajčiarskeho pôvodu, Elisabeth Kübler-Rossová, odtabuizovala problematiku zomierania a smrti v celosvetovom meradle. Napísala knihu „O smrti a umírání“, v ktorej na základe vlastných profesionálnych skúseností zachytáva obdobie medzi stanovením diagnózy ochorenia a smrťou. Jednotlivé obdobia rozdelila do piatich štádií (fáz):
- Šok, popretie: „Nie, to nie je pravda, pre mňa to neplatí.“ „To je určite omyl.“ „Zamenili moje výsledky.“ Odporúčaný prístup: Je potrebné nadviazať kontakt, získať dôveru u zomierajúceho.
- Hnev, vzbura, rozhorčenie: Keď sa obavy zmenia na istotu - veľmi ťažké štádium, pacient si naplno uvedomuje realitu a nezvratnosť situácie, pocit nespravodlivosti, mrzutosť, kritizovanie, zlosť a konflikty s ošetrujúcim personálom, členmi rodiny, agresivita - dostáva sa do tzv. sociálnej izolácie. Pacient si často uvedomuje, že taký dovtedy nebýval. „Prečo práve ja?“ „Čia je to vina?“ Odporúčaný prístup: Dovoliť zomierajúcemu odreagovanie, nepohoršovať sa.
- Vyjednávanie, spochybňovanie: Vážne chorý človek = reakcie dieťaťa, hľadanie zázračných liekov, liečiteľov, je ochotný zaplatiť čokoľvek. Vyjednávanie s osudom (Bohom), čo chce ešte stihnúť (promócie, svadba dieťaťa..), odklad, stanovenie hranice, kolísanie medzi nádejou a beznádejou. „Možno predsa len nie ja, ešte nie...“ Odporúčaný prístup: Maximálna trpezlivosť, ale pozor na podvodníkov (tzv. liečiteľov), ktorí by mohli zomierajúceho zneužiť.
- Depresia, zúfalstvo, beznádej: Strach z účtovania, strach o zaistenie rodiny, keď choroba výrazne pokročila, strata fyzických síl, ženy - po amputácii prsníka, neschopnosť plniť sociálnu rolu (starostlivosť o deti, rodičov). Chce, aby sa skrátilo obdobie utrpenia, čakania, aby sa všetko skončilo. Niekedy nič od nikoho nežiada, môže sa ale pokúsiť o samovraždu.
- Prijatie, akceptácia, zmierenie: Súhlas, vyrovnanie, pokora, zmieruje sa s chorobou i so smrťou, necíti zlosť, odpútava sa od života, pričom emočná bolesť ustupuje. Niekedy chce byť sám. Veľmi ťažké obdobie pre príbuzných pacienta. Nová nádej, že choroba a utrpenie majú svoj skrytý zmysel, pre veriacich je zakotvený v transcendentne, v Bohu. „Áno, všetko má svoj zmysel, prijímam to...“ „Skončil boj, je čas ísť...“ „Dokonané je...“ „Do Tvojich rúk porúčam sa, Bože...“ Odporúčaný prístup: Mlčanlivá ľudská prítomnosť. Dôležitá je neverbálna komunikácia. POZOR - rodina v tomto štádiu potrebuje možno väčšiu pomoc než pacient!
Cieľom zdravotníckeho personálu je pomôcť nevyliečiteľne chorému, aby dosiahol fázu zmierenia.
Paliatívna starostlivosť a jej význam
Slovo palium pochádza z latinčiny a znamená prikrývku, plášť, čo evokuje predstavu charakteru paliatívnej starostlivosti ako niečoho, čo tíši bolesť, keď už nie je možné chorobu vyliečiť.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 1990 definovala paliatívnu starostlivosť ako „aktívnu, celkovú starostlivosť o chorých v čase, keď choroba už neodpovedá na kauzálnu liečbu. Prvoradou úlohou je kontrola a liečba bolesti a ďalších symptómov, rovnako ako riešenie psychických, sociálnych a spirituálnych problémov chorých. Celkovým cieľom paliatívnej starostlivosti je dosiahnutie čo najvyššej možnej kvality života chorých a ich rodín.“
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v Koncepcii zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti, ktorá nadobudla účinnosť 1.7.2006, definuje paliatívnu starostlivosť podľa novšej verzii Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) ako „prístup, ktorý zlepšuje kvalitu života pacientov a ich rodín zoči-voči život ohrozujúcemu ochoreniu tak, že včas identifikuje a neodkladne diagnostikuje a lieči bolesť a iné fyzické, psychosociálne a duchovné problémy, a tým predchádza a zmierňuje utrpenie.“
V Koncepcii zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti MZ SR (2006) je paliatívna medicína vymedzená ako „špecializačný odbor, ktorý sa zaoberá diagnostikou a liečbou pacientov s chronickou nevyliečiteľnou, pokročilou a aktívne progredujúcou chorobou s časovo obmedzeným prežívaním. Cieľom paliatívnej medicíny je udržanie najvyššej možnej kvality života pacienta až do jeho smrti.“
Paliatívna starostlivosť je špeciálna zdravotnícka starostlivosť o chorých v pokročilom štádiu ochorenia, keď bola stanovená diagnóza, vyčerpaná kauzálna liečba a poskytuje sa iba liečba zmierňujúca príznaky ochorenia.
„Paliatívna starostlivosť je profesionálna, holistická, interdisciplinárna a má byť poskytovaná všetkým zomierajúcim pacientom bez ohľadu na ich diagnózu, či typ zdravotníckeho zariadenia. Ide o kontinuálnu starostlivosť - od všeobecného prístupu až po špecializovanú disciplínu.“
Podľa NICE (National Institute for Clinical Excellence) je paliatívna starostlivosť časť podpornej starostlivosti, ktorú definuje ako aktívnu holistickú starostlivosť o pacienta s pokročilým progresívnym ochorením. Koncept paliatívnej starostlivosti sa opiera o tri piliere:
- filozofické presvedčenie, že smrť je súčasťou života;
- etickú dimenziu - bezpodmienečná úcta k človeku ako k jedinečnej a komplexnej bytosti;
- praktickú starostlivosť o fyzické pohodlie a psychologickú podporu v podobe naslúchania chorému.
Súčasťou ústavnej paliatívnej starostlivosti je respitná starostlivosť. Rozumie sa tým stimulujúca zmena prostredia umožňujúca vzájomnú podporu a spoluprácu osôb zainteresovaných do starostlivosti o pacienta s nevyliečiteľným ochorením a zomierajúceho pacienta vrátane jeho rodiny s cieľom eliminovať dôsledky psychosociálnej záťaže vyplývajúcej z vykonávania paliatívnej starostlivosti.
Jednou z podstatných oblastí paliatívnej medicíny je ošetrovanie terminálne chorých. Výuka a výchova zdravotníckych pracovníkov je v tomto smere v celej Európe nedostatočná. Nestačí len veľmi dobré vzdelanie, mať dostatočné vedomosti o tlmení fyzických symptómov, keď chýba prístup k iným dimenziám človeka.
Súčasný stav paliatívnej a hospicovej starostlivosti na Slovensku nie je dostatočný a neodpovedá potrebám pacientov. Aby sme mohli splniť odporúčania Charty práv umierajúcich, Odporúčanie výboru ministrov členským štátom o organizácii paliatívnej starostlivosti a Odporúčanie EAPC (Európskej asociácie pre paliatívnu starostlivosť), je potrebné prostredníctvom systémových a legislatívnych zmien, dosiahnuť zmeny súčasnej situácie.
Formy paliatívnej starostlivosti
Paliatívna starostlivosť sa v Slovenskej republike poskytuje v štátnych, alebo neštátnych zdravotníckych zariadeniach, ktoré vznikajú v pôsobnosti MZ SR, ako aj v pôsobnosti iných orgánov štátnej správy. Paliatívna starostlivosť resp. medicína sa v Slovenskej republike podľa Koncepcie zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti MZ SR (2006) poskytuje formou ambulantnej (v podobe domácej starostlivosti) a ústavnej zdravotnej starostlivosti.
A) Ústavnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú:
- Hospice - ako samostatné zdravotnícke zariadenia určené na poskytovanie paliatívnej starostlivosti so sídlom v samostatnej budove. Súčasťou hospicu môže byť stacionár paliatívnej starostlivosti, mobilný hospic, ambulancia paliatívnej medicíny, alebo iné ambulancie špecializovanej zdravotnej starostlivosti. Paliatívnu starostlivosť poskytovanú hospicmi označujeme ako hospicovú starostlivosť.
- Oddelenia paliatívnej medicíny - v nemocniciach a iných zdravotníckych zariadeniach ako ich organizačná súčasť. Od nemocničného oddelenia sa odlišujú prispôsobením starostlivosti potrebám pacienta, čo znamená neobmedzený čas návštev, pacient si určuje čas spánku, čas na jedlo, hygienu a pod. Optimálny počet postelí je 10 až 20, odporúčajú sa jednoposteľové izby s príslušenstvom pre pacientov, pri ktorých je možnosť ubytovania blízkej osoby.
- Jednotky paliatívnej medicíny - zriaďované pri geriatrických, iných zdravotníckych a sociálnych zariadeniach. Predstavujú samostatnú jednotku pozostávajúcu z 2 až 3 jednoposteľových izieb, určenú pre pacientov vyžadujúcich paliatívnu starostlivosť.
B) Ambulantnú zdravotnú starostlivosť v odbore paliatívna medicína vykonávajú:
- Mobilné hospice - ako návštevnú službu lekára, sestry a podľa potreby ďalších zdravotníckych pracovníkov zdravotníckeho zariadenia hospicu v domácom prostredí pacienta s nevyliečiteľným ochorením a zomierajúceho pacienta. Starostlivosť je zameraná najmä na úľavu od bolesti.
- Ambulancie paliatívnej medicíny, vrátane návštevnej služby lekára...
Komunikácia ako základný kameň paliatívnej starostlivosti
Nedostatočná komunikácia je hlavnou príčinou liečebných pochybení v zdravotníctve. Prekonanie tohto problému predstavuje vážnu výzvu pre súčasné zdravotníctvo. Nedostatočná komunikácia neprebieha len medzi pacientom a lekárom, ale vážne nedostatky boli zistené aj v komunikácii medzi lekármi a zdravotnými sestrami, medzi samotnými lekármi, ako aj v skupine zdravotných sestier. Nesprávna komunikácia medzi zdravotníckymi pracovníkmi vedie k zlým skúsenostiam s výkonom zdravotnej starostlivosti nielen u pacientov, ale aj u ich príbuzných. Nesprávnou komunikáciou je však ohrozená nielen spokojnosť pacientov, ale predovšetkým ich bezpečnosť. Starostlivosť o pacienta trpí, keď poskytovatelia zdravotnej starostlivosti nekomunikujú efektívne.
Výskumy ukázali, že neúčinná tímová komunikácia je základnou príčinou približne 66 % všetkých zdravotných pochybení. Zlyhávania v oblasti komunikácie, najmä tie, ktoré vyplývajú z nedostatkov pri odovzdaní zmien lekárov, sa ukázali ako spoločný faktor, ktorý je základom mnohých liečebných pochybení.
Komunikácia slúži na upevnenie vzťahov medzi sestrou a terminálne chorým pacientom, čo je veľkým pozitívom v pomoci pri zmiernení jeho fyzických symptómov a zlepšení psychického stavu. Dobrá komunikácia priaznivo ovplyvňuje priebeh ochorenia. Ošetrovateľská starostlivosť o pacientov s terminálne chorým, hlavne v neskorších štádiách ochorenia, je zameraná na paliatívnu starostlivosť, ktorá smeruje na zlepšenie kvality života nielen samotného pacienta, ale aj jeho rodiny, aby včas liečila bolesť, psychické, duchovné problémy a zmiernila utrpenie. Starostlivosť o rodinu znamená psychosociálnu podporu rodinným príslušníkom pacienta pred jeho smrťou, počas zomierania a aj po jeho úmrtí.
Komunikovať s pacientom neznamená iba hovoriť, ale musíme vedieť, čo chceme povedať. Musíme vedieť rozhodnúť, kedy podáme informáciu, zvoliť správne miesto pre uskutočnenie komunikácie. Mali by sme hovoriť zrozumiteľne, jasne a nekomplikovane. Berieme na vedomie pacientove pocity, umožníme pacientovi aby sa dostatočne vyjadril.
Pre sestry je komunikácia s terminálne chorým pacientom počas poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti dôležitá. Komunikácia je základom ľudskej interakcie. Efektívna komunikácia s nevyliečiteľne chorým pacientom je rovnako dôležitá ako uspokojovanie jeho základných potrieb. Bolo preukázané, že efektívna komunikácia je pre pacienta prospešná, zmierňuje bolesť a zlepšuje jeho psychický stav. Naopak neefektívna komunikácia má nežiaduci vplyv na pacienta, spôsobuje úzkosť a pacient je nespokojný s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou.
Sestra, aby mohla poskytovať čo možno najlepšiu starostlivosť, je dôležité, aby vedela správne komunikovať, ide o nástroj uspokojovania potrieb človeka. Vedieť správne komunikovať nie je jednoduché, o to viac, pokiaľ sa má sestra naučiť komunikovať s terminálne chorým. Mnohé sestry majú nedostatky v komunikácii s týmto typom pacientov, ale je chvályhodné, že chcú na sebe pracovať a vzdelávať sa v tejto oblasti.
Ošetrovateľská starostlivosť o pacienta v terminálnom štádiu je nesmierne vyčerpávajúca nielen po fyzickej, ale hlavne po psychickej stránke. Od zdravotníckeho pracovníka sa požaduje nielen dostatok vedomostí na ich ošetrovanie, ale vysoký dôraz sa kladie aj na správnu vzájomnú interakciu v komunikačnom procese, pretože jeho súčasný život je naplnený utrpením a bolesťou. Keďže sestra pozná pacientovu prognózu, musí prispôsobiť rozhovor s ním tak, aby pacientovi neublížila.
Výzvy a odporúčania v paliatívnej starostlivosti na Slovensku
Napriek rastúcemu globálnemu uznaniu významu paliatívnej starostlivosti ako neoddeliteľnej súčasti zdravotnej starostlivosti pre pacientov s nevyliečiteľnými ochoreniami, mnohé nemocnice čelia zásadným výzvam spojeným s nedostatkom kvalifikovaného a špecializovaného personálu sestier. V mnohých zdravotníckych zariadeniach absentujú systematické a štandardizované vzdelávacie programy, ktoré by cielene pripravovali sestry na špecifické nároky paliatívnej starostlivosti. Komunikácia o konci života, manažment refraktérnych symptómov a psychosociálna podpora sú kľúčové oblasti, ktoré si vyžadujú špecifické vedomosti a zručnosti.
Okrem nedostatočného vzdelávania sú sestry často vystavené vysokému pracovnému zaťaženiu, nedostatku času a emocionálnej náročnosti práce, ktorá je sprevádzaná častým kontaktom so smrťou a utrpením. Nemocničné prostredie je charakteristické svojou dynamikou a orientáciou na rýchle diagnostické procesy a urgentné lekárske intervencie. Paliatívna starostlivosť vyžaduje naopak holistický prístup, ktorý zahŕňa nielen fyzické ošetrenie, ale aj psychosociálnu a duchovnú podporu pacienta a jeho rodiny.
Fragmentácia starostlivosti predstavuje jednu z najvýznamnejších výziev v kontexte paliatívnej starostlivosti v nemocničnom prostredí. Pacienti s nevyliečiteľnými a pokročilými ochoreniami často vyžadujú komplexnú liečbu, ktorá zahŕňa viaceré špecializované oddelenia alebo dokonca rôzne zdravotnícke zariadenia. Nedostatočná komunikácia medzi oddeleniami a strata kontinuity starostlivosti môžu viesť k nárastu chýb a nezrovnalostí v liečbe, ako aj k negatívnym psychosociálnym dopadom na pacienta a rodinu.
Efektívne zvládnutie výziev, ktorým čelia sestry poskytujúci paliatívnu starostlivosť v nemocničnom prostredí, si vyžaduje komplexný a systematický prístup:
- Investície do kontinuálneho vzdelávania personálu: Školenia by mali byť zahrnuté na všetkých úrovniach vzdelávania - od vysokoškolského štúdia až po postgraduálne kurzy a pravidelné odborné semináre v praxi. Významné sú najmä zručnosti v komunikácii o konci života, manažmente ťažkých symptómov, psychosociálnej a duchovnej podpore.
- Podpora multidisciplinárnej spolupráce: Multidisciplinárny tím, kde sestra plní nielen starostlivú, ale často aj koordinačnú úlohu, je nevyhnutný pre komplexné zvládnutie potrieb pacienta. V nemocničnom prostredí je potrebné systematicky budovať prostredie podporujúce spoluprácu medzi lekármi, sestrami, psychológmi, sociálnymi pracovníkmi a duchovnými poradcami.
- Organizačné opatrenia na podporu psychosociálnej podpory a komunikácie: Nemocničné pracovisko by malo prijať organizačné opatrenia, ktoré umožnia personálu venovať dostatočný čas psychosociálnej podpore a komunikácii s pacientmi a ich rodinami. Tento holistický prístup je kľúčový pre zmiernenie utrpenia a zlepšenie kvality života v záverečnej fáze ochorenia.
- Zavedenie efektívnej výmeny informácií: Efektívna výmena informácií medzi oddeleniami a zdravotníckymi zariadeniami je nevyhnutná pre zabezpečenie plynulého priebehu liečby a starostlivosti o pacientov. Zavedenie moderných technológií, ako sú elektronické zdravotné záznamy s možnosťou zdieľania dát medzi tímami, a využívanie štandardizovaných komunikačných protokolov môžu výrazne eliminovať fragmentáciu starostlivosti.
- Zvýšenie počtu paliatívnych oddelení a hospicov: Jednou z najdôležitejších výziev je potreba vytvorenia ďalších akútnych alebo chronických, t.j. hospicových oddelení paliatívnej starostlivosti, ktoré sú súčasťou nemocnice.
- Legislatívne zmeny: Je potrebné novelizovať zákon o dlhodobej zdravotnej starostlivosti a implementovať paliatívnu medicínu do systému zdravotnej starostlivosti SR.
- Podpora vzdelávania a informovanosti verejnosti: Podporiť a rozšíriť možnosti primeraného informovania širokej verejnosti o problematike paliatívnej, hospicovej a dlhodobej starostlivosti, vrátane podpory vhodne motivovaného dobrovoľníctva a filantropie.
Slovensko čaká v zlepšení a reorganizácii paliatívnej starostlivosti ešte dlhá cesta. Hlavnou úlohou je zabezpečiť jej dostupnosť na celom území Slovenska. Je potrebné vytvoriť sieť paliatívnych pracovísk vrátane mobilných hospicov.
Sestry zohrávajú kľúčovú úlohu v poskytovaní paliatívnej starostlivosti, ktorá je orientovaná na zmiernenie utrpenia, zachovanie dôstojnosti a podporu kvality života pacientov v terminálnom štádiu ochorenia. Len prostredníctvom interdisciplinárnej spolupráce, organizačných reforiem a kontinuálneho profesijného rozvoja môže byť zabezpečená holistická, empatická a kvalitná starostlivosť, ktorá spĺňa fyzické, psychosociálne i duchovné potreby pacientov a ich rodín.
tags: #komunikacia #v #paliativnej #medicine #katolicka #univerzita
