Vitajte na stránke Katedry praktickej a systematickej teológie, ktorej dlhoročné vedecké aj pedagogické pôsobenie je neodmysliteľnou súčasťou Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.
Skladba predmetov, ktoré katedra garantuje tvoria základnú osnovu štúdia pravoslávnej teológie na fakulte.
Katedra v rámci fakulty medzinárodne spolupracuje s akademickými inštitútmi pôsobiacimi v jednotlivých krajinách v Európe.
V oblasti vedy organizuje medzinárodné vedecké konferencie a publikuje vedecký recenzovaný časopis.
Jednotlivé informácie o činnosti katedry a jej personálnom obsadení nájdete v samostatných sekciách.
V dnešnej dobe plnej odporúčaní v štýle „hlavne žiaden stres a pochybnosti o sebe“ je osviežujúce čítať o nutnosti istých pochybností, pretože malý (ako píše autorka, vhodnejšie by sme mohli povedať primeraný) strach nás núti zamýšľať sa nad sebou a nad tým, čo je dobré a čo je zlé.
Už táto pozícia - dobro a zlo, nie výhodnosť alebo nevýhodnosť správania - publikáciu odlišuje od iných, tzv. „humanisticky orientovaných“.
Prijať svoju omylnosť, a teda chybovosť a posunúť sa vpred vďaka spracovaniu chyby je, ako autorka výslovne uvádza, známe už od novozákonných dôb vo forme zmierenia skrze spoveď.
Sviatosť zmierenia (tajina pokánia) sa radí k sviatosti uzdravovania a vedie k oslobodeniu od pocitov viny (a nie k nebezpečnému potlačeniu).
Naučiť sa žiť so svojou omylnosťou (pri zachovaní lásky) je vec náročná.
Je nutné tomuto umeniu učiť deti od mala, čiže „nezametať“ im príliš cestu.
Nemožnosť urobiť chyby v mladom veku sa vypomstí v dospelosti: ľudia sa totiž nenaučia zaobchádzať s problémami a skutočne sa rozhodovať.
Autorka tu uvádza nosný pojem „spustnutie blahobytom“ na opis detí, ktorých rodičia sa starajú výhradne o materiálnu stránku (tu započítajme i financie vynaložené na kdejaké vedomostné krúžky a kurzy), pričom vnútorné potreby dieťaťa ostávajú nenaplnené.
Mimoriadne cenný je dôraz na výchovu v prvých troch rokov života, práve čo sa týka uvedomovania si chýb, a teda dobra a zla (opäť nie výhod a nevýhod správania).
V tomto veku sa vyvinie celoživotný rámec pre hodnoty, rovnako ako emocionálny základ, v ktorom sú ukotvené.
Pre pomoc rodičom je záver kapitoly venovaný častým úskaliam pri výchove práve v tomto veku; osobitne sú zvýraznené rady pre rodičov-samoživiteľov.
Oceňujem statočnosť autorky, ktorá sa vo svete „normálnosti rozvodov“, striedavej starostlivosti a rozpadu širšej rodiny nebojí dať jasne najavo, že deti z takýchto rozpadnutých zväzkov si do života prinášajú výrazný handicap, ktorý môžeme vhodnými zásahmi len zmenšovať, no nie úplne eliminovať.
Druhá kapitola nazvaná Rodiče jsou vzorem kladie otázku, či sme svojim deťom skutočne nasledovaniahodným vzorom.
Dieťa však nemá byť kópiou, potrebuje viacero vzorov: priateľov, učiteľov, trénerov, ale i postavy literárne, historické, biblické.
Tretia kapitola Velké úskalí: disciplína nadväzuje na knihu Malý tyran a hovorí o nutnosti disciplíny, tak odmietanej po extréme boja proti (akejkoľvek) autorite po r. 1968.
Nadväzujúca antiautoritárska (u nás tiež nazývaná ako humanisticky orientovaná) výchova neviedla podľa očakávaní k šťastným, zdravo sa rozvíjajúcim deťom, ale, naopak, k síce inteligentným, no stroskotávajúcim deťom bez schopnosti integrovať sa (ktorá je nutná pre fungujúce skupinové vyučovanie), deťom agresívnym či, naopak, utiahnutým, so sklonom k závislostiam, k mladým „ktorí sa sami nerealizujú, a preto nie sú schopní milovať“ (s. 48).
Z antiautoritársky vychovaných detí sa stávajú nezodpovední rodičia, ktorí zanedbávajú svoje deti, opúšťajú manželstvá po doznení zamilovanosti, majú sklon k vyhoreniu...
Tak ako je škodlivé obyčajné prispôsobovanie sa (autoritárska výchova), je škodlivé i jednostranné presadzovanie sa.
Pri oboch týchto extrémoch totiž trpí zdravý vývoj potreby lásky.
Autorka sa teda stavia za disciplínu, ktorá ale je zakotvená v láske (nie strachu).
A i keď to nezdôrazňuje, je možné toto považovať za základné prikázanie kresťanskej rodičovskej výchovy.
Kapitola ďalej obsahuje podnety pre rodičov (oceniť možno hlavne všeobecne nedostatočne či nevhodne akcentovanú potrebu rozvoja pozornosti u najmenších).
Ako byť disciplinovaným kresťanom
V porovnaní s predchádzajúcimi sú posledné dve kapitoly stručné (v rozsahu 10 strán).
Kapitola Chyby v systéme rodiny je třeba rozeznat včas sa venuje systemickej terapii Berta Hellingera.
V Prekopovej prístupe má toto chápanie významné miesto.
Hellinger sám bol, na druhej strane, ovplyvnený i metódou pevného objatia, dá sa teda hovoriť o významnom prepojení.
Posledná kapitola Výchova k religiozitě netvorí ucelený text, ide skôr o príbehy a podnety na zamyslenie.
Na záver by som rada zacitovala posledné slová autorky: „Já sama jsem vděčna mamince za dar nekonečné důvěry v Boží vůli.“
tags: #katedra #systemetickej #teologie
