Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) je jednokomorovým parlamentom Slovenskej republiky. Je orgánom štátnej moci a od jej primárneho postavenia v republike je odvodené postavenie ostatných štátnych orgánov. Ako volený orgán reprezentuje suverenitu štátu a ľudu. Plní závažnú úlohu pri budovaní Slovenskej republiky ako moderného a demokratického štátu.
Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) existuje od 1. októbra 1992. Poslanci národnej rady sú volení vo všeobecných, rovných a priamych voľbách tajným hlasovaním. Poslanecká funkcia je vec spoločenskej cti a zodpovednosti.
Poslanci národnej rady sú volení zástupcovia občanov Slovenskej republiky. Pri výkone funkcie sa riadia celospoločenskými záujmami a obhajujú ich oprávnení záujmy. Poslanci sú v styku so svojimi voličmi a spolupracujú s nimi, aj s ďalšími orgánmi a organizáciami vo volebnom obvode. Im podnety na vykonanie kontrol a previerok, využitie alebo vybavenie.
Poslanec nadobúda svoje práva a povinnosti zvolením. Na schôdzi národnej rady, na ktorej sa poslanec zúčastňuje po prvý raz skladá sľub, ktorý znie „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov.“ Poslanec sa ujíma svojej funkcie a začína vykonávať svoj mandát zložením sľubu. Urobí tak slovom "sľubujem" a podaním ruky predsedajúcemu. Odmietnutie sľubu alebo sľub s výhradou má za následok stratu mandátu.
Za hlasovanie v národnej rade alebo jej výboroch poslanca nemožno stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v národnej rade alebo jej orgánoch poslanec podlieha len disciplinárnej právomoci národnej rady. Poslanca nemožno vziať do väzby bez súhlasu národnej rady. Ak národná rada súhlas odoprie, vzatie do väzby je počas trvania poslaneckého mandátu vylúčené.
Poslanec sa môže funkcie poslanca vzdať. Ak o to poslanec požiada poskytne mu zamestnávateľ na dobu výkonu funkcie poslanca pracovné voľno. Poslanec, ktorý prestal byť voliteľný, stráca mandát. Poslanec sa môže svojho mandátu vzdať, a to písomne.
Poslancovi národnej rady patrí plat vo výške trojnásobku priemerného mesačného platu pracovníka národného hospodárstva Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok zaokrúhlený nahor na celých 100,- Sk začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom zložil Ústavou Slovenskej republiky predpísaný sľub. Na zabezpečenie výkonu poslaneckého mandátu si poslanec zriaďuje primerane vybavenú kanceláriu. Na výkon odborných a administratívnych prác spojených s činnosťou poslaneckej kancelárie poskytuje kancelária národnej rady poslancovi asistenta.
Ak sa poslanec bez riadneho ospravedlnenia nezúčastní najmenej dvoch rokovacích dní schôdzí národnej rady alebo jej výborov, do ktorých bol zvolený v období jedného kalendárneho mesiaca stráca nárok na polovicu platu, polovicu funkčného príplatku a polovicu paušálnych náhrad, ktoré by mu patrili na nasledujúci mesiac.
Na jeseň 2015 bolo oznámené, že po skončení funkčného obdobia dostanú poslanci odstupné. Tí, čo funkciu vykonávali viac než 2 roky, ale menej než 5 rokov dostanú dvojnásobok svojho platu: 3 922 €. Poslanci čo v parlamente pôsobili viac než 5 rokov dostanú trojnásobok svojho platu: 5 883 €. Na vyplácanie odstupného v roku je určených 821 000 €.
Poslanci národnej rady sa môžu združovať v poslaneckých kluboch, a to podľa príslušnosti k politickým stranám, politickým hnutiam alebo volebným koalíciám, za ktoré boli zvolení do národnej rady. Poslanec môže byť členom len jedného poslaneckého klubu. Na utvorenie poslaneckého klubu treba najmenej 8 poslancov. Poslanecké kluby delegujú podľa zákonom stanoveného kľúča svojich členov do poslaneckého grémia. Poslanecké grémium posudzuje otázky politickej a procedurálnej povahy, ktoré súvisia s činnosťou národnej rady a jej orgánov. Predseda národnej rady zvoláva poslanecké grémium podľa potreby alebo na žiadosť aspoň dvoch poslaneckých klubov.
Predseda Národnej rady je zodpovedný len národnej rade. Vo svojej funkcii zostáva aj po uplynutí volebného obdobia, kým si národná rada nezvolí nového predsedu. Činnosť národnej rady riadi a organizuje jej predseda a podpredsedovia.
Národná rada zasadá stále. Jej zasadanie sa skončí uplynutím volebného obdobia alebo rozpustením. Národná rada uskutočňuje svoju ústavnú pôsobnosť prostredníctvom ustanovujúcej schôdze a priebežne konaných schôdzí počas trvania volebného obdobia. Z hľadiska významu osobitné miesto patrí ustanovujúcej schôdzi, ktorú zvoláva prezident Slovenskej republiky tak, aby sa uskutočnila do 30 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov volieb.
Rokovacími dňami schôdze národnej rady sú spravidla utorok až piatok. Schôdze národnej rady sú verejné. Neverejné schôdze alebo ich časti sa konajú ak sa na nich prerokúvajú veci, ktoré tvoria predmet štátneho, služobného a obchodného tajomstva alebo to ustanoví osobitný zákon, alebo sa na tom uznesie národná rada trojpätinovou väčšinou.
Národná rada je schopná sa uznášať ak je v rokovacej sále prítomná a na hlasovaní sa zúčastňuje nadpolovičná väčšina všetkých jej poslancov - 76. Na prijatie platného uznesenia je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov - najmenej 39. Pri vyslovení nedôvery vláde a jej členom, na voľbu a odvolanie predsedu a podpredsedov národnej rady a pri schvaľovaní iných návrhov, pri ktorých to určuje ústava alebo zákon, musí byť súhlas najmenej 76 poslancov, čo predstavuje absolútnu väčšinu.
Hlasovanie na schôdzach je verejné alebo tajné. Verejne sa hlasuje spravidla za použitia technického zariadenia v rokovacej sále alebo zdvihnutím ruky. Tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ústavou, zákonom alebo ak sa na tom uznesie národná rada.
Rokovanie o jednotlivých bodoch schváleného programu nemožno začať ak neboli poslancom najneskôr 24 hodín pre začatím rozpravy odovzdané všetky písomné materiály. Národná rada sa môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému do programu, ktorá nesmie byť kratšia ako 12 hodín s pomerným rozdelením medzi poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú ich členmi. Možnosť obmedzenia rozpravy neplatí pri rokovaní o návrhu ústavného zákona, zákona o štátnom rozpočte a programovom vyhlásení vlády.
Poslanci majú právo v rozprave na jednu faktickú poznámku, ktorou reagujú na ostatného rečníka. Nesmie trvať dlhšie ako dve minúty. Rečník môže faktickou poznámkou reagovať na faktické poznámky poslancov k jeho vystúpeniu. Poslanci majú právo podať procedurálne návrhy týkajúce sa spôsobu prerokúvania veci, časového a vecného postupu rokovania s výnimkou hlasovania o veci samotnej v trvaní jednej minúty.
Vzdelanie poslancov
Často sa hovorí, že národ má presne taký parlament, aký si zaslúži. Veď podstata zastupiteľskej demokracie je, že si volíme zástupcov, ktorí sú našim odrazom v zrkadle. V prechádzajúcich dieloch tohto volebného seriálu sme sa skúsili nazrieť na to, či NRSR má po voľbách 2023 šancu byť vernou reprezentáciou z hľadiska veku voličov, osobných sympatií či dokonca pohlavia. Závery boli nie vždy lichotivé. Tento krát nazrieme do dimenzie vzdelania.
Hneď na úvod treba priznať, že pre meranie múdrosti kandidátov nám volebné dáta nedávajú príliš veľa detailných metrík. Kandidáti sú povinní o sebe uviesť iba vek, pohlavie, dosiahnuté akademické tituly a svoje pracovné zaradenie (v čase kandidatúry). Je zrejmé, že časy, keď rada starších alebo povolania miestneho učiteľa, farára či richtára garantovali status múdrosti a vzdelania, sú už dávno preč. Že ide o cvengot neraz škrípajúci nás presvedčili početné kauzy plagiátorstva a pofiderných štúdií niektorých politikov. Veď v otázkach akademickej cti Slovensko pripomína skôr krajinu zo znelky detského seriálu, kde „piesok sa lial a sypal sa vodopád“.
Štatistika nás však učí, že vďaka konvergencii k priemeru, dostatočne veľká vzorka dokáže „zamiesiť späť do cesta“ aj takéto excesy a tak umožňuje pozerať sa aspoň na skupinu ako celok. Pri pohľade na základné rozdelenie, spomedzi všetkých kandidujúcich v 2023 voľbách do NRSR, až 65.1% z nich si píše aspoň jeden akademický titul. Pre porovnanie, v najčerstvejšom sčítaní obyvateľstva SR, bola v populácií nameraných celkovo 18.4% percenta vysokoškolsky vzdelaných ľudí.
Aby sme uvedené číslo dali ešte do lepšieho kontextu, ak by za akademickými titulmi boli naozaj pevné vedomosti, tak naša politická reprezentácia by bola naozaj závidenia hodná. Uvedené sčítanie ľudu sa totiž pozeralo aj na mieru vysokoškolsky vzdelaných ľudí priamo v univerzitných mestách SR. A dokonca aj v mestách s najväčšou koncentráciou akademikov tento pomer dosahuje maximálne 31.7%. V tomto svetle kandidátky do Slovenského parlamentu vyzerajú takmer ako pokus Slovenskej Akadémie Vied (SAV) o infiltráciou do politickej scény.
Aby sme však vyššie uvedeným vtipným prirovnaním nenavodili dojem irónie, treba objektívne povedať, že medzi kandidátmi sa naozaj nachádzajú aj vzdelaní ľudia a kapacity. Ak aj niekomu stojí vidina akademického titulu za podvádzanie pri štúdiu alebo záverečných prácach, pravdepodobne sa následne uspokojí s jedným titulom. Preto kandidáti, ktorí sa svoj život získali akademické tituly 3 či viac si zrejme všetky nekúpili alebo nenechali napísať niekým iným.
Pre mnohých voličov práve schopnosť ponúknuť kompetentné riešenia a schopnosť riadiť krajinu budú jednými z najdôležitejších faktorov pri sobotnej voľbe. Ako voličov nás preto zrejme zaujíma, ako sa koncentrujú vzdelaní ľudia na kandidátkach jednotlivých strán. Ak zoberieme aktuálne preferencie strán (a z nich predpokladané počty mandátov) a dáme bokom nepravdepodobnú možnosť, že voliči by výrazne prekrúžkovali práve kandidátov bez vysokoškolského vzdelania, potom z uvedených hodnôt sa dá dokonca odhadnúť aj počet vysokoškolsky vzdelaných poslancov v novozvolenom parlamente: Aktuálne výsledky prieskumov naznačujú, že by to mohlo byť až 81% všetkých poslancov, teda 122 zákonodarcov.
Naskytne sa nám pohľad postupne klesajúcich schodov. Zakiaľ v prvej desiatke dosahuje priemer vysokoškolsky vzdelaných ľudí takmer 80%, v druhej desiatke to je už len niečo cez 70% a v štvrtej desiatke už ani nie 60% percent. Vyzerá to tak, ako by nás strany najprv chceli ohúriť pozitívnym svetlom, ale postupne na ďalších „zákrutách“ kandidačných listín už povolili trochu uzdu. Naskytá sa teda otázka, existuje nejaké najvzdelanejšie miesto? Veď predseda strany alebo volebný líder musí byť často skôr pragmatik a ľudový, aby oslovil čo najviac voličov. Vyššie uvedené „schody dolu“ dávajú tušiť, že miesta s najväčším akademickým trustom treba hľadať niekde k začiatku kandidátky.
Volební lídri to (nie úplne prekvapivo) však nie sú. Po fráze život je režisér už sme museli siahnuť raz v našom 2023 volebnom seriáli. Osud nám však pripravil ešte jednom zábavne prekvapenie. Na kandidátkach do 2023 volieb sú dve miesta, ktoré by mohli byť výkladnými skriňami politických strán. Pýšia sa totiž najvyššou mierou vzdelania medzi kandidátmi na týchto miestach. To by samé o sebe ešte nebolo tak zábavné. Ak sa pozrieme na sled kandidátky, tak naozaj trónia dve miesta s akademicky silným profilom. Trochu komicky ich spája 4ka, lebo ide o štvrté miesto kandidátky a zároveň štvrté miesto od konca. Na oboch pozíciách má vysokoškolský titul vyše 92% všetkých kandidátov naprieč všetkými stranami, ktoré kandidujú. Poradie kandidátov na začiatku kandidátky ako aj na ich konci teda okrem volebných lídrov a ich pravých rúk zrejme obsahujú aj kapacity.
Podobný efekt sa deje aj na konci kandidátky (aj keď už viete, že je to stávka, ktorá sa nemusí vyplatiť). Neskôr, pri ďalšom napĺňaní kandidátky menami, postupne stranám naopak dochádzala para s vysokoškolskými diplomami. Je pozoruhodné, že práve 80. až 90. miesto na kandidátke vyzerá ako „akademická trhlina“ vo väčšine kandidačných listinách. Dosiahnuté vzdelanie v tejto časti kandidátky už nie je tak na očiach a tak umožňuje zoznam kandidátov aspoň trochu priblížiť populačnému priemeru. Zo všetkých pohľadov na reprezentatívnosť kandidátky nám chýbajú ešte dva: Povolania a geografická príslušnosť.
NRSR: Do diskusie k vysloveniu nedôvery vláde sa prihlásilo ešte 11 poslancov
Kauzy súvisiace so vzdelaním a titulmi
V júni sa ukázalo, že diplomová práca predsedu parlamentu Borisa Kollára, na základe ktorej získal vysokoškolský titul na obskúrnej univerzite, bola plagiát. V štyri mesiace starej slovenskej vláde je osoba Borisa Kollára, predsedu parlamentu a šéfa strany Sme rodina, už od vzniku koalície problematickou postavou. Boris Kollár je totiž predovšetkým vzdelaný školou mafiánskeho podnikania v divých postsocialistických deväťdesiatych rokoch. Spolčenie sa s mužom, ktorý si dokázateľne užíval priateľské vzťahy a luxusné dovolenky s hrdlorezmi deväťdesiatych rokov, ale aj s takými sofistikovanými persónami organizovaného zločinu nového milénia, ako je napríklad Marian Kočner obžalovaný z objednávky vraždy novinára, nešlo veľmi dohromady s premiérovou protimafiánskou rétorikou.
Pred pár dňami sa ukázalo, že diplomová práca Borisa Kollára, na základe ktorej získal vysokoškolský titul na obskúrnej univerzite, bola plagiát. Takéto prípady síce nie sú ojedinelé ani vo svete, ale dokázateľným plagiátorom bol aj predseda parlamentu za minulej vlády. Kollár je tak už druhým šéfom zákonodarného zboru - plagiátorom. Lenže kým vtedajšia opozícia spolu so súčasným premiérom Matovičom a Kollárovými straníckymi kolegami po odhalení podvodu bila na poplach a neúspešne žiadala jeho rezignáciu, dnes po prevzatí moci a odhalení plagiátora vo vlastných radoch už neapeluje na tie isté morálne princípy ako pred rokom a pol.
V dejinách a politike sa často stáva, že napohľad menej významné rozhodnutia sa neskôr ukážu ako fatálne. Neskúsený a novozvolený premiér krajiny, ktorá ukážkovo zvládla obrovskú výzvu pandémie koronavírusu, svojím obhajovaním Borisa Kollára na pozícii predsedu parlamentu rozhodol nielen o budúcom kurze svojej vlády, ale zrejme aj o jej osude. Kollárova ukradnutá diplomová práca mohla byť pre Matoviča darom z nebies. Po prevalení kauzy totiž Matovič mohol pomerne pohodlne odstrániť z postu druhého najvyššieho ústavného činiteľa svojho problematického partnera bez toho, aby jeho vláda prišla o kreslá ostatných poslancov Kollárovej strany jedného muža, ako aj bez toho, aby rozdúchal politickú, ekonomickú či kultúrno-spoločenskú tému s potenciálom rozhádať vládnu koalíciu.
Keby Matovič zariskoval a investoval časť svojho politického kapitálu do jasného gesta, možno by síce dočasne zaplatil menej pohodlnou prevádzkou vlády, ale táto investícia do principiálnosti by sa mu neskôr mohla mnohonásobne vrátiť. Ak sa Matovič nazdáva, že ho strkanie hlavy do piesku nebude nič stáť, tak sa veľmi trpko mýli. Kým premiér sa mohol s plagiátorom porátať bez toho, aby v koalícii otváral potenciálnu rozbušku v podobe štátosprávnej, sociokultúrnej či ekonomickej témy, otvorí rozbušku v podobe témy morálnej. Už teraz sa javí, že sa zjavne morálne vyprofilovanejší poslanci najmenšej vládnej strany Za ľudí, ale aj niektoré osobnosti z vlastného Matovičovho klubu začínajú proti tolerovaniu Kollárovho plagiátorstva vyhraňovať.
Slovensko je hladová dolina politickej slušnosti a na mnohých občanov bažiacich po slušnosti v politike prestane platiť argument, že ak nechceme, aby sa do vedenia štátu vrátila mafia, musíme tolerovať istý stupeň nemorálnosti. Téma Kollárovej kauzy je vynikajúcim ukazovateľom toho, kde sa Slovensko v porovnaní so svojim západnými susedmi v čase i priestore nachádza. Namiesto toho, aby si koaliční partneri míňali zásoby svojej trpezlivosti a vzájomného tolerovania na vylaďovaní prirodzene odlišných pohľadov na dôležité politické a ekonomické témy, musia nimi mrhať nielen na tom, čo malo byť podľa predvolebných sľubov „povinnou jazdou“ novej vlády, ale - a to je ešte závažnejšie - na tom, čo ich mali už dávno naučiť rodičia a učitelia v materských škôlkach.
Ak teda nerezignuje Kollár, rezignuje veľká časť Matovičových voličov. V lepšom prípade rezignujú na svoju účasť na politickom živote a v tom horšom na volenie strán, ktoré sa s prižmúreným okom a istou dávkou benevolencie ešte nemusia považovať za extrémistické. Vlády, v ktorých sa síce menia mená, ale podvodnícky manierizmus mafiánskych podržtašiek zostáva, majú len jediného vyzývateľa. Extrémistov.
Dôsledky Matovičovho paktu s Kollárom o neútočení na jeho diplomovú prácu by sa dali s trochou nadhľadu vystihnúť slávnym výrokom pripisovaným (nie bez pochybností) Winstonovi Churchillovi, ktorý vraj komentoval Chamberlainov podpis Mníchovskej dohody nasledovne: „Mohli ste si vybrať medzi vojnou a hanbou. Matovič na svoju predstavu, že zamáva Kollárovou diplomovkou ako Neville Chamberlain Mníchovskou zmluvou podpísanou s Hitlerom, a tým prinesie slovenskej politickej scéne „mier našich čias“, môže doplatiť podobne ako tento britský štátnik.
No rozvíjajúca sa tradícia tolerovania plagiátorstva šéfom parlamentu má aj ďalšie vážne dôsledky v podobe odkazu, ktorý širokej verejnosti vysiela. Ako sa majú tisíce študentov postaviť k písaniu svojich diplomových prác, keď tí, ktorí by mali byť morálnymi kompasmi a posúvať spoločenskú latku mravných štandardov čoraz vyššie, ju sami podliezajú? Tolerovanie plagiátorstva na najvyšších miestach štátu neoberá o vážnosť a dôveryhodnosť len dotknuté štátne inštitúcie, ale v očiach verejnosti uberá na cene aj samotnej hodnote akademického titulu. Plagiátori ako Kollár neokradli len skutočných autorov textov, ktoré prepísali do svojich diplomoviek, ale okradli aj státisícové zástupy poctivých študentov a absolventov o kilogramy váhy ich ťažko nadobudnutých titulov.
Na to je však nutné, aby si bedlivo strážili svoju stavovskú česť nielen pred verejnosťou a politikmi, ale aj pred samotnými kolegami či inými vzdelávacími inštitúciami. Musia to byť (nielen) vysokoškolskí učitelia, ktorí svojim študentom dostatočne presvedčivo pretlmočia, že akokoľvek sa to môže na prvý pohľad javiť, vzdelanie a poctivo získaný titul má vyššiu hodnotu než titul, ktorý si ktosi -akokoľvek postavený - zaobstaral ako módny doplnok k drahým autám, milenkám a rolexkám.
Kollár na svoju obhajobu povedal, že si „to“ zľahčuje skoro každý študent. Ak sa akademici pred touto urážkou svojich študentov zastanú, prejavia im ľudskú dôveru, no zároveň budú profesionálne nedôverčiví k autenticite ich prác, je nádej, že sa študenti ako budúca ťažná sila krajiny s touto plagiátorskou pliagou raz a navždy porátajú. Už počas prevalenia plagiátorstva bývalého predsedu národnej rady som ako vysokoškolský pedagóg svojim študentom hovoril, že som si vedomý nepoctivosti našich volených zástupcov, ale my na našej fakulte budeme slušní ľudia a nebudeme sa znižovať na ich úroveň. Keď budú politické špičky pokračovať vo svojej tradícii tolerovania akademického podvádzania, zrejme sa čoskoro aj inštitúcia predsedu parlamentu stane vo vnímaní ľudí morálne podradnou inštitúciou, obsadzovanou spravidla pochybnými indivíduami.
Príklad poslanca: Igor Matovič
- Narodenie: 11. máj 1973, Trnava
- Zamestnanie: predseda hnutia Slovensko, poslanec
- Povolanie: podnikateľ, politik
- Vzdelanie: vysokoškolské (Mgr.)
- Rodinný stav: ženatý, tri deti
Igor Matovič sa narodil v roku 1973 v Trnave. Vysokoškolské štúdium absolvoval na Fakulte managementu Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1993 až 1998 a získal titul magister. Okolo jeho diplomovej práce s názvom Daňový systém a jeho vplyv na podnikateľské subjekty vznikla kauza, že až tretina textu odkazuje na citácie a odkazy knihy s podobným názvom. Matovič s jeho školiteľom obvinenie z možného plagiátorstva odmietli. Líder hnutia Slovensko (vtedy OĽANO) však priznal, že prácu „do počítača z jeho poznámok prepísala sestra jeho najlepšieho kamaráta z vysokej školy počas spoločnej dovolenky.“
Matovič začal popri štúdiu podnikať. Založil vydavateľstvo regionPRESS a vydával niekoľko týždenníkov. K politike sa vyjadroval už v svojich novinách.
Politickú kariéru začal v roku 2010, keď sa na kandidátke strany SaS vo voľbách prekrúžkoval zo 150. miesta na štvrté, čím sa stal poslancom. Tento krok začali po jeho vzore neskôr používať vo voľbách aj ostatné strany a na 150. miesto kandidátky začali nominovať známe tváre.
SaS vytvorila po voľbách 2010 koalíciu so stranami SDKÚ-DS, KDH a Most-Híd, čím vznikla vláda Ivety Radičovej. Matovič mal nezhody s predsedom SaS o nezaradení jeho požiadaviek do programového vyhlásenia vlády. Nakoniec sa však dohodli. V roku 2021 však Matovič pri hlasovaní podporil opozičný návrh. Porušil tým koaličnú dohodu, za čo ho vylúčili z poslaneckého klubu SaS. Pri hlasovaní o vyslovení dôvery Radičovej vláde nehlasoval spolu s SaS.
V roku 2012 sa do parlamentných volieb rozhodol vstúpiť už s vlastným politickým hnutím Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Hnutie získalo 8,55 percenta a dostalo sa do parlamentu. Počas druhej aj tretej Ficovej vlády ho sprevádzali spory či už s koaličnými alebo opozičnými poslancami. V roku 2016 opozícia na čele s Igorom Matovičom žiadala vyvodenie politickej zodpovednosti pre kauzu Bašternák a organizovala protesty pred bytovým komplexom Bonaparte.
Pred voľbami do Europarlamentu v roku 2019 oznámil, že bude kandidovať a stal sa lídrom kandidačnej listiny. Nakoniec sa kandidatúry vzdal a vyzval na voľbu Petra Polláka.
Pred parlamentnými voľbami v roku 2020 vytvorilo hnutie OĽANO neoficiálnu koalíciu OĽaNO-NOVA-KÚ-ZMENA ZDOLA. Po rokoch v opozícii sa mu podarilo voľby vyhrať, hnutie získalo 25,02 percenta hlasov. Vládu, ktorej predsedom sa stal Igor Matovič, zostavilo hnutie so stranami Sme rodina, SaS a Za ľudí. Vydržala však iba rok, v marci 2021 podal premiér Matovič demisiu. Rok poznačeným pandémiou koronavírusu sprevádzali viaceré vládne krízy a spory, najmä medzi Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom (SaS).
Na post predsedu vlády nastúpil Eduard Heger a Igor Matovič prevzal rezort financií. Pri ďalšej vládnej kríze, v decembri 2022, chcel po tlaku SaS Matovič opäť podať demisiu, na poslednú chvíľu si to však rozmyslel. Z vedenia rezortu odišiel až po tom, ako poslanci schválili štátny rozpočet na rok 2023. V súčasnosti pôsobí ako opozičný poslanec za hnutie Slovensko (premenované OĽANO).
Hnutie Slovensko do poslednej možnej chvíle neprezradilo, koho v prezidentských voľbách podporí. Vlastnú kandidatúru oznámil Igor Matovič až deň po odovzdaní podpisov v Národnej rade SR. Uviedol pri tom, že je realista a vie, že nemá šancu postúpiť do druhého kola. Motiváciou kandidovať je účasť v predvolebných diskusiách. Ako vyhlásil, chce kampaň okoreniť a nie je jeho snom ani cieľom byť prezidentom.
tags: #vzdelanie #a #titl #poslanca #bablaveho
