Dlhé roky malo Slovensko jeden komplexný stavebný zákon - presnejšie od roku 1976. Nespornou výhodou „starého“ stavebného zákona bola rozsiahla judikatúra, ktorá sa týkala viacerých kľúčových inštitútov, ako sú záväzné stanoviská, účastníci konania, pôsobnosť stavebných úradov, dodatočné povolenie nepovolenej stavby či pomerne komplexná problematika správneho trestného práva. Rovnako treba uviesť, že všetky tri kľúčové konania prebiehali v režime správneho poriadku, teda zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Tento všeobecný procesný predpis disponoval rozsiahlym judikatórnym zázemím a - na rozdiel od stavebného zákona - aj pomerne širokou publikačnou a doktrinálnou výkladovou oporou.
Relevantná reforma stavebného práva sa začala prijatím dvoch právnych predpisov - už spomínaného zákona o územnom plánovaní a zákona č. 201/2022 Z. z. o výstavbe v znení neskorších právnych predpisov. Tým sa začala formovať základná filozofia novej legislatívy, ktorá mala smerovať k osobitnej regulácii územnoplánovacej činnosti zo strany orgánov územného plánovania obcí a vyšších územných celkov ako právneho predpokladu pre následné rozhodovacie procesy v rámci administratívnych konaní. Na túto koncepciu nadväzovala aj legislatíva upravujúca povoľovanie samotnej stavebnej činnosti vo forme individuálnych správnych aktov - či už vo forme opatrení, alebo rozhodnutí.
Nová stavebná legislatíva zásadne mení procesy výstavby aj územného plánovania.
Pôvodne prvá časť stavebného zákona má po reforme z roku 2022 samostatnú právnu úpravu - zákon o územnom plánovaní č. 200/2022 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov. Tento zákon upravuje jednak postavenie a organizáciu verejnej správy, jednak proces prijímania a podmienky tvorby územnoplánovacej dokumentácie v rôznych stupňoch, ako aj nový inštitút záväzného stanoviska orgánu územného plánovania ako správneho aktu výkladu územného plánu.
Z hľadiska organizácie verejnej správy je kľúčovou zmenou vytvorenie nového ústredného orgánu štátnej správy - Úradu pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky. Tento úrad vykonáva štandardné právomoci ústredného orgánu štátnej správy, ako sú metodické, kontrolné a koordinačné úlohy, ale zároveň disponuje aj dozornými právomocami vo vzťahu k záväzným stanoviskám vydaným obcami.
V tomto kontexte treba poukázať na kritickú pripomienku, že reálny výkon tejto činnosti zabezpečujú regionálne úrady, ktorých právne postavenie nie je úplne jasné - zákonodarca ich označuje ako pracoviská Úradu pre územné plánovanie a výstavbu, pričom v samotnom zákone o územnom plánovaní nie sú upravené ako samostatné prvky organizácie verejnej správy.
Nová pôsobnosť v rámci územného plánovania získal aj vyšší územný celok. Ak obec nemá schválený územný plán, samosprávny kraj vstupuje do právnej pozície orgánu územného plánovania a vydáva záväzné stanovisko podľa potrieb a podmienok v území. Takéto stanovisko sa musí opierať o územnoplánovaciu dokumentáciu krajskej úrovne, najmä o Koncepciu územného rozvoja regiónu (náhradu za pôvodný krajský územný plán).
Pokiaľ ide o postavenie obce, v právnej úprave sa prakticky nič nezmenilo - obec zostáva originálnym subjektom územnoplánovacej činnosti, a to vo viacerých podobách: územný plán zóny, územný plán obce a novinka v podobe spoločného územného plánu viacerých obcí. Keďže sa ukázala potreba územnej regulácie ako predpoklad výstavby, zákonodarca požaduje, aby každá obec na Slovensku mala nejakú formu územnoplánovacej regulácie.
Novým stupňom územného plánovania je územný plán mikroregiónu. Ten má pokrývať územia, ktoré sa z hľadiska územného členenia krajov vyčleňujú - buď ako súvislé územie v rámci jedného kraja, alebo ako územie zasahujúce viacero krajov. V kontexte rozvoja satelitných obcí a miest môže ísť o mimoriadne významný nástroj.
Jeho význam spočíva najmä v možnosti systémovo koordinovať rozvoj dopravnej infraštruktúry, občianskej vybavenosti, poskytovania sociálnych služieb a podpory konceptu tzv. „15-minútových miest“ - teda urbanistickej vízie, podľa ktorej by občan mal mať všetky základné služby dostupné do 15 minút od miesta bydliska.
Mimoriadne zaujímavou a podstatnou otázkou, ktorá by si zaslúžila osobitnú analýzu, je formalizovanie predvídateľného spôsobu realizácie zmien a doplnkov územnoplánovacej dokumentácie. Je potrebné čitateľovi pripomenúť, že územný plán predstavuje právny základ pre výraznú zmenu kvality užívania pozemku alebo nehnuteľnosti. Z hľadiska princípu právnej istoty preto aplikačná prax ukazuje ako nevyhnutné, jasné a predvídateľné formulovanie dôvodov na zmenu územného plánu.
Zákonodarca v tejto oblasti urobil prvý krok - zaviedol povinnosť vypracovať správu o stave územnoplánovacej dokumentácie. Ide o formalizovaný inštitút, ktorý má slúžiť ako základný podklad pre prípadné zmeny územného plánu a ktorý musí obsahovať merateľné údaje a fakty, z ktorých možno objektívne odvodiť potrebu jeho doplnenia či úpravy. Táto správa predstavuje významný krok smerom k transparentnosti procesov prijímania územnoplánovacej dokumentácie a zároveň istú mieru obmedzenia svojvoľného menenia územných plánov.
Z hľadiska stavebného práva však kľúčovú úlohu zohráva právna regulácia záväzného stanoviska orgánu územného plánovania. Či už podľa zákona z roku 1976, alebo podľa aktuálne platnej právnej úpravy z roku 2025, územný plán tvorí nevyhnutný predpoklad pre rozhodovacie procesy o povolení výstavby v konkrétnom riešenom území. Obec prostredníctvom územného plánu odpovedá na otázky, kde majú byť rodinné domy, priemyselné zóny, občianska vybavenosť alebo aktívne prvky zelenej infraštruktúry, ako to vidíme vo viacerých mestách Európskej únie. Takáto úloha územného plánu bola súčasťou legislatívy aj pred rokom 2024, teda pred účinnosťou zákona o územnom plánovaní.
Kritickým bodom však bola otázka, kto a v akej forme je oprávnený interpretovať územný plán ako záväzný podklad pre územné, stavebné a kolaudačné konanie. Fundamentálny problém vznikal v situáciách - ktoré však tvorili väčšinu rozhodovacích procesov -, keď obec bola zároveň stavebným úradom. Kontroverzným - ak nie vyslovene protiprávnym - spôsobom niektoré obce a mestá vykonávali túto činnosť prostredníctvom odborov a útvarov hlavných architektov, prostredníctvom tzv. územnoplánovacej informácie alebo dokonca vydávaním záväzných stanovísk v rozpore so zákonom. Nie ojedinele boli vydávané vyjadrenia k investičnej činnosti ako náhrada záväzného stanoviska.
Podľa novej právnej úpravy má každá obec, ktorá má zavedenú územnoplánovaciu reguláciu, predpoklady na to, aby mohla záväzne interpretovať územný plán, a to v zákonom predvídateľnej forme - ako záväzné stanovisko (opatrenie).
Záväzné stanovisko orgánu územného plánovania, ako už bolo uvedené, je možné napadnúť na Úrade pre územné plánovanie v rámci administratívneho konania o jeho preskúmaní. Úrad môže - ak obec nespolupracuje a jej stanovisko je zjavne v rozpore s legislatívou - nahradiť toto stanovisko vlastným.
Polemická je možnosť, že orgán územného plánovania (obec alebo samosprávny kraj) môže toto nové záväzné stanovisko napadnúť formou správnej žaloby, ktorá má automaticky odkladný účinok z dôvodu zásahu do jeho práv. Správne súdnictvo v súčasnosti pozná mechanizmus preskúmania opatrení orgánov verejnej správy formou správnej žaloby a následného konania pred správnym súdom. Problém však spočíva v tom, že zákonodarca túto správnu žalobu spojil s výslovnou podmienkou, uvedenou v § 24 zákona o územnom plánovaní, že orgán územného plánovania ju môže podať iba vtedy, ak sa domnieva, že bolo zasiahnuté do jeho práv. Ako však bude na inom mieste rozvedené, záväzné stanovisko orgánu územného plánovania nie je prostriedkom ochrany subjektívnych práv obce alebo vyššieho územného celku. Jeho exkluzívnou funkciou je ochrana verejného záujmu prostredníctvom regulatív územnoplánovacej dokumentácie. Z tohto dôvodu považujeme formuláciu, ktorú zákonodarca vložil do zákona o ochrane práv orgánu územného plánovania, za nešťastnú.
Ako už bolo v úvode naznačené, stavebný zákon pracuje aj so stavbou v dynamickom zmysle, teda vo vzťahu k realizácii stavebných prác. Zákonodarca rozlišuje stavebné práce, ktoré sú implicitne definované ako legálne a nepovolené. Stavebné práce realizované bez overeného projektu alebo v rozpore s ním sa považujú za nepovolené.
Osobitná situácia môže nastať, ak boli stavebné práce realizované na základe overeného projektu alebo právoplatného stavebného povolenia podľa predchádzajúcej právnej úpravy, ale projekt alebo povolenie bolo následne zrušené v rámci preskúmavacieho konania, správneho súdnictva alebo dozoru prokuratúry. V takomto prípade nejde o nepovolené práce.
Osobitný režim môže nastať aj pri realizácii stavebných prác, ktoré boli síce legálne, no ich priebeh viedol k odhaleniu mimoriadnych skutočností, ako je napríklad archeologické nálezisko. V tomto prípade zákonodarca umožňuje trvalé zastavenie stavebných prác, avšak práce vykonané do momentu zastavenia nesmú byť považované za nepovolené a nemôžu byť predmetom konania o správnom delikte.
Stavebné práce v dynamickom zmysle úzko súvisia aj s výkonom štátneho stavebného dohľadu. Štátny stavebný dohľad predstavuje výkon verejnej moci na úseku stavebného práva, pričom je spojený s niekoľkými významnými oprávneniami verejnej správy. Tento výkon umožňuje napríklad vstup na cudzie pozemky, začatie konania vo veci priestupku alebo správneho deliktu, ako aj realizáciu vybraných opatrení, najmä zastavenie stavebných prác.
Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy je účasť iných osôb na výkone štátneho stavebného dohľadu výslovne prípustná - predovšetkým ide o dotknuté orgány verejnej správy a dotknuté právnické osoby. Výkon štátneho stavebného dohľadu zabezpečuje inšpektorát. V prípade všeobecných stavieb patrí tento inšpektorát pod regionálny úrad.
Ohlásenie je proces, na ktorý sa - s výnimkou základných zásad správneho konania - nevzťahuje správny poriadok, a ktorý predstavuje jednoduchšiu formu rozhodovacej činnosti správnych orgánov.
Definícia stavby je v oblasti stavebného práva fundamentálnou a kľúčovou otázkou. V podmienkach Slovenskej republiky je to o to významnejšie, že pojem „stavba“ v administratívno-právnom chápaní a pojem „stavba“ v občianskoprávnom rozmere nie sú identické. V stavebnom práve definujeme stavbu podľa viacerých kritérií. Vo výklade týchto ustanovení rozlišujeme najmä stavbu v statickom a dynamickom zmysle slova.
V statickom význame má pojem blízko k občianskoprávnemu chápaniu, pretože ide o konštrukciu vytvorenú stavebnými prácami, ktorá spĺňa alternatívne kritériá uvedené v § 2 stavebného zákona - teda buď ide o stavbu pevne spojenú so zemou, alebo o takú, ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Spojka alebo má v tomto prípade vylučovaciu funkciu, čo znamená, že postačuje naplnenie jednej z týchto podmienok. Ak teda existuje nejaká forma spojenia so zemou, predpokladaná zákonom, nie je súčasne nevyhnutná úprava povrchu - a naopak.
Pokiaľ však máme do činenia s výrobkom, ktorý síce opticky môže pripomínať stavebný objekt (napr. rôzne formy hotových záhradných domčekov, kontajnerov a pod.), no nie je napojený na inžinierske siete, nie je inak nezvratne spojený so zemou ani nie je umiestnený pod úrovňou terénu, v administratívno-právnom chápaní nejde o stavbu.
Nový stavebný zákon rozlišuje viaceré druhy tzv. Drobné stavby sú jednou z dvoch kategórií stavieb, ktoré poznáme už z predchádzajúcej právnej úpravy. Môžeme ich rozdeliť do niekoľkých kategórií s veľmi podstatnými právnymi dôsledkami z hľadiska povoľovacích procesov.
Jednou z kategórií je skupina drobných stavieb podľa ich parametrov, ako to uvádza § 2 ods. 4 stavebného zákona. Tento však treba vykladať vždy len v kontexte § 18 stavebného zákona, ktorý rozlišuje viaceré druhy drobných stavieb z hľadiska potreby ohlásenia, resp. ich možnej realizácie bez ohlásenia alebo rozhodnutia o stavebnom zámere. Drobné stavby podľa § 2 ods. 4 si vyžadujú ohlásenie v prípadoch, keď sú špecificky umiestnené - napríklad na verejnom priestranstve, v blízkosti hranice susediaceho pozemku, alebo ak ide o stavebné práce vykonávané v pamiatkovej rezervácii či na pobrežnom pozemku.
Druhou kategóriou drobných stavieb sú tie, ktoré majú špecifické znaky - napríklad sú označené súpisným číslom, ide o tzv. budovy (priestorovo sústredené a zastrešené stavebné konštrukcie), alebo sú evidované ako kultúrne pamiatky.
Jednoduché stavby tvoria druhú kategóriu stavieb s veľmi podobným výpočtom - tentoraz taxatívnym, ako sme boli zvyknutí v legislatíve z roku 1976. Novou kategóriou stavieb sú tzv. vyhradené stavby. Ide o stavby technologicky alebo konštrukčne náročné, ktoré obyčajne vyžadujú osobitnú koordináciu pri realizácii.
Už zákon č. 46/2024 Z. z. začlenil do stavebného zákona existenciu tzv. súboru stavieb. Ide o rôznorodé stavebné objekty, ktoré tvoria jeden funkčný celok. S cieľom zjednodušiť budúce administratívne konania v takýchto prípadoch sa zákonodarca rozhodol vytvoriť samostatný právny režim, ktorý bude pre súbory stavieb upravený tak vo vecnej, ako aj procesnej rovine - pričom sa naväzuje na hlavnú stavbu. Z procesného hľadiska má takýto prístup význam najmä pri určení príslušného stavebného úradu, ktorý je viazaný na hlavnú stavbu.
Obec je povinná personálne zabezpečiť výkon činnosti stavebného úradu, najneskôr od 1. januára 2026, minimálne dvomi zamestnancami, ktorí spĺňajú osobitný kvalifikačný predpoklad odborného zamestnanca.
Odborný zamestnanec stavebného úradu musí spĺňať osobitný kvalifikačný predpoklad podľa § 17 zákona č. 25/2025 Z. z. Stavebný zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Stavebný zákon“).
Osobitným kvalifikačným predpokladom sa rozumejú kvalifikačné predpoklady vzdelania a praxe a súhrn teoretických vedomostí a praktických zručností pri aplikácii Stavebného zákona a súvisiacich právnych predpisov. Vedomosti a zručnosti odborného zamestnanca stavebného úradu sa overujú skúškou pred skúšobnou komisiou úradu.
Kvalifikačným predpokladom vzdelania a praxe pre odborného zamestnanca stavebného úradu je podľa § 17 ods. 3 písm. a) Stavebného zákona:
- vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore právo,
- alebo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore architektúra a urbanizmus, stavebníctvo, geodézia a kartografia, strojárstvo, elektrotechnika, drevárstvo alebo
- vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v inom študijnom odbore a najmenej päť rokov praxe vo výkone stavebného úradu,
- alebo úplné stredné odborné vzdelanie zamerané na stavebníctvo, geodéziu a kartografiu, strojárstvo alebo elektrotechniku a to najmenej tri roky praxe vo výkone stavebného úradu.
Podľa § 17 ods. 4 Stavebného zákona je zamestnávateľ povinný prihlásiť zamestnanca na odbornú prípravu a na vykonanie skúšky. Pred zaradením na odbornú prípravu musí mať zamestnanec najmenej šesť mesiacov praxe v stavebnom úrade alebo v úrade. Na základe vyššie uvedených ustanovení Stavebného zákona je nevyhnutné pred zaradením na odbornú prípravu preukázať v rámci prihlášky splnenie kvalifikačného predpokladu vzdelania a praxe podľa ust. § 17 ods. 3 a 4 Stavebného zákona.
Uvedené požiadavky platia pre zamestnancov stavebných úradov prijatých do zamestnania po účinnosti stavebného zákona, t.j. po 1. apríli 2025. Zamestnanci prijatí do zamestnania pred 1. aprílom 2025, musia osobitný kvalifikačný predpoklad obnoviť doplňujúcou odbornou prípravou do 31. marca 2029.
V zmysle vyhlášky č. 172/2025 Z.z. sa doplňujúca odborná príprava zamestnancov stavebného úradu vykoná v rozsahu dvoch pracovných dní. O absolvovaní doplňujúcej prípravy sa vyhotoví potvrdenie.
Tabuľka: Termíny odborných a doplňujúcich školení pre zamestnancov stavebných úradov
| Typ školenia | Termín | Stav |
|---|---|---|
| Odborná príprava | 26. - 30.1.2026 | Uskutočnené |
| Skúška (po odbornej príprave 26.-30.1.2026) | 11.3.2026 | Plánované |
| Odborná príprava | 14. - 18.9.2026 | Plánované |
| Skúška (po odbornej príprave 14.-18.9.2026) | 21.10.2026 | Plánované |
| Doplňujúca odborná príprava | 6. - 7. 5. 2026 | Plne obsadené |
| Doplňujúca odborná príprava | 14. - 15. 10.2026 | Plánované |
Martin Píry pôsobí na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedre finančného a správneho práva. Jeho odborné zameranie spočíva najmä v oblasti stavebného práva, ktorému sa venuje nielen akademicky, ale aj legislatívne - ako člen pracovnej komisie Ministra dopravy pre prípravu nového stavebného zákona. Pôsobil v disciplinárnych senátoch Najvyššieho správneho súdu SR.
Vnútorný trh Európskej únie je jednotný trh, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a osôb a v ktorom majú európski občania slobodu žiť, pracovať, študovať a podnikať. Čoraz viacej osôb má záujem o zamestnanie alebo podnikanie v inom členskom štáte EÚ. Smernica Európskeho parlamentu a rady č. 2005/36/ES zo 7. Slovenská právna úprava sa zaoberá uznávaním odbornej kvalifikácie a odbornej praxe v zákone č. 293/2007 Z. z. o uznávaní odborných kvalifikácií (ďalej len „zákon o uznávaní odborných kvalifikácií“) a v zákone č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej len „živnostenský zákon“).
Uznávanie odbornej kvalifikácie a praxe má praktický význam v prípade, ak právnická alebo fyzická osoba chce začať podnikať v členskom štáte EÚ v živnostiach uvedených v živnostenskom zákone. V prípade, ak by išlo o zahraničnú osobu (§ 5 ods. 3 živnostenského zákona: „Fyzická osoba s bydliskom alebo právnická osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky.“), ktorá chce podnikať na území Slovenskej republiky a predmetom podnikania by bola viazaná živnosť, musela by spĺňať požiadavky odbornej spôsobilosti. V dôsledku prijatia Smernice a jej transponovania do slovenského poriadku má zahraničná osoba, pri vybraných druhoch živnosti, dve možnosti preukázania odbornej spôsobilosti, a to preukázaním odbornej spôsobilosti podľa § 21 -22 živnostenského zákona výučným listom alebo iným dokladom o riadnom ukončení príslušného učebného odboru alebo príslušného študijného odboru, alebo náhradným spôsobom preukázania odbornej spôsobilosti podľa § 66g - 66m živnostenského zákona a čl.
Žiadosť o uznanie vysokoškolského diplomu, absolventského diplomu, vysvedčenia, osvedčenia o odbornej kvalifikácii alebo iných dokladov o vzdelaní vydaných zahraničnými oprávnenými orgánmi sa zasiela Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky - Stredisko na uznávanie dokladov o vzdelaní.
Splnenie odbornej spôsobilosti náhradným spôsobom sa preukazuje rozhodnutím o uznaní odbornej praxe (§ 66h - 66l živnostenského zákona) alebo rozhodnutím o uznaní odbornej kvalifikácie (§ 66m živnostenského zákona).
Možnosť náhradného spôsobu preukazovania splnenia a uznávania odbornej spôsobilosti neplatí neobmedzene pre všetky činnosti, ktoré sú považované za živnosti, ale vzťahuje sa len na vybrané živnosti, ktoré sú uvedené v prílohách č. 1 a 2 v zoznamoch I až III (napr. Oprávnenou osobou na preukazovanie odbornej spôsobilosti náhradným spôsobom je fyzická osoba, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie alebo štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarskej konfederácie (ďalej len „členský štát“) a právnická osoba založená podľa práva členského štátu, ktorá má sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti na území týchto štátov.
V prípade fyzických osôb je rozhodujúca štátna príslušnosť, preto možnosť náhradného preukazovaní odbornej spôsobilosti platí aj pre občanov členských štátov, ktorí majú bydlisko na území tretích (nečlenských) štátov. V súlade s čl.
Na začatie konania o uznaní odbornej praxe je potrebné doručiť Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky žiadosť uznanie odbornej praxe na vykonávanie živnosti zaradenej v prílohách č. Osvedčenie o charaktere a dĺžke činnosti vydané príslušným úradom alebo orgánom členského štátu musí preukazovať splnenie podmienok uvedených v § 66i, 66j, 66k živnostenského zákona a čl.
Splnenie odbornej spôsobilosti sa preukazuje rozhodnutím o uznaní odbornej kvalifikácie v prípade ak osoba je odborne spôsobilá podľa práva iného členského štátu, ale nespĺňa požiadavky ustanovené právnym poriadkom Slovenskej republiky. Osoba podáva žiadosť na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, aby jej odbornú spôsobilosť doloženú diplomami alebo inými dokladmi porovnal s požiadavkami ustanovenými právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Náhradný spôsob uznávania odbornej spôsobilosti platí aj v opačnom prípade. Ak chce občan Slovenskej republiky začať podnikať v inom členskom štáte, je oprávnený preukázať potrebnú odbornú spôsobilosť jedným z náhradných spôsobov uznávania odbornej spôsobilosti. Na preukázanie odbornej praxe je potrebné požiadať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, odbor živnostenského podnikania o vydanie osvedčenia o povahe a dĺžke praxe v činnostiach, ktoré sú živnosťou.
V prípade živností zaradených do zoznamu I (napr. výroba motorových a ostatných dopravných prostriedkov, stavebníctvo atď.) je potrebné preukázať vykonávanie odbornej činnosti po dobu najmenej 6 po sebe nasledujúcich rokov ako samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len „SZČO“) alebo v postavení manažéra. V prípade ak odbornú prax vykonáva kratšie ako šesť rokov, musí spolu s dokumentmi preukazujúcimi odbornú prax predložiť aj dokumenty preukazujúce požadované vzdelanie. Vykonávanie odbornej činnosti, potrebnej na preukázanie odbornej praxe podľa živnostenského zákona, nesmie byť skončené viac ako desať rokov pred podaním žiadosti o živnostenské oprávnenie.
Osvedčenie preukazuje len dĺžku odbornej praxe, ktorú preukázateľne žiadateľ vykonal v Slovenskej republike, nepreukazuje dobu trvania oprávnenia na vykonávanie danej činnosti.
Na vydanie osvedčenia preukazujúceho vykonanie odbornej praxe v postavení SZČO je potrebné doložiť dokumenty preukazujúce skutočnú činnosť, t.j. Ak sa preukazuje odborná prax v postavení zamestnanca je potrebné doložiť pracovnú zmluvu alebo potvrdenie o praxi. V prípade praxe v postavení manažéra sa za manažéra považuje podľa § 2 písm. q) zákona o uznávaní odbornej kvalifikácie fyzická osoba, ktorá organizuje, vykonáva, kontroluje a zodpovedá za riadiacu, personálnu, finančnú a inú činnosť v oblasti príslušného povolania ako manažér organizácie (pobočky organizácie), zástupca majiteľa alebo manažéra organizácie alebo zamestnanec v riadiacom postavení so zodpovednosťou za jedno alebo viaceré oddelenia.
Splnenie podmienky odbornej spôsobilosti pre vybrané regulované živnosti môže oprávnená osoba preukázať náhradným (alternatívnym) spôsobom. Možnosť náhradného spôsobu preukazovania plnenia a uznávania odbornej spôsobilosti sa vzťahuje na vybrané regulované živnosti, ktoré sú uvedené v prílohách 1 a 2 živnostenského zákona a zároveň zaradené do niektorého z troch zoznamov označených I až III. V praxi to znamená, že nie na všetky činnosti, ktoré sú uvedené v prílohách živnostenského zákona možno uplatniť náhradný spôsob preukázania splnenia a uznania podmienok odbornej spôsobilosti, ale iba na tie (remeselné a viazané) živnosti, ktoré sú zároveň zaradené v niektorom zozname I, II, III (tri zoznamy živností, pre ktoré sú ustanovené odlišné náhradné podmienky odbornej spôsobilosti a zároveň aj odlišný spôsob ich uznávania v súlade so smernicou EP a R 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií v znení smernice EP a R 2013/55/EÚ z 20.
Osoba oprávnená preukazovať svoju odbornú spôsobilosť na prevádzkovanie niektorej z vybraných regulovaných živností je fyzická osoba, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie alebo štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarskej konfederácie (ďalej len „členský štát“) a právnická osoba založená podľa práva členského štátu, ktorá má sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti na území týchto štátov. Kritériom pre preukazovanie odbornej spôsobilosti je výlučne štátna príslušnosť. U fyzických osôb sa možnosť alternatívneho preukazovania plnenia odbornej spôsobilosti a uznávania dokladov o odbornej spôsobilosti u vybraných regulovaných živností neriadi kritériom bydliska záujemcov o podnikanie na území SR, ale kritériom štátnej príslušnosti. Možnosť alternatívneho preukazovania plnenia odbornej spôsobilosti môžu uplatniť občania členských štátov EÚ/EHP a Švajčiarskej konfederácie aj v prípade, ak majú svoje bydlisko na území niektorého iného (nečlenského) štátu.
Konanie o uznaní odbornej praxe Jednou z možností preukázania odbornej spôsobilosti náhradným spôsobom pre vybrané regulované živnosti je rozhodnutím o uznaní odbornej praxe (druhou možnosťou je rozhodnutie o uznaní odbornej kvalifikácie). V súlade s § 66d písm. Postup občana členského štátu EÚ/EHP:Konanie o uznaní odbornej praxe sa začína dňom doručenia žiadosti o uznanie odbornej praxe na vykonávanie živnosti uvedenej v prílohách č. 1 a 2 zároveň zaradenej do zoznamov I až III Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky.
Na preukázanie skutočného a zákonného vykonávania príslušnej odbornej činnosti je postačujúce predložiť čitateľné fotokópie požadovaných dokladov. Doklady predložené v štátnom jazyku nemusia byť úradne overené.
Odbornú prax nemožno uznať, ak fyzická osoba nadobudla živnostenské oprávnenie na vykonávanie niektorej regulovanej živnosti zaradenej do zoznamov I až III, avšak túto činnosť neprevádzkovala vôbec alebo neprevádzkovala v požadovanej dobe. Odbornú prax nemožno uznať ani v prípade, ak osoba s oprávnením na vykonávanie regulovanej živnosti živnosť reálne vykonávala, avšak nevykonávala ju v súlade so živnostenským zákonom a dotknutými predpismi.
V prípadoch podľa písm. a) a d) nesmie byť vykonávanie príslušnej činnosti skončené viac ako desať rokov pred podaním žiadosti o živnostenské oprávnenie. V prípadoch podľa písm. V prípadoch podľa písm. Manažérom podľa § 66e ods. 2 písm. Opravné prostriedkyProti rozhodnutiu o uznaní odbornej praxe možno podať rozklad v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky prostredníctvom odboru živnostenského podnikania Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Štefániková 15, 812 19 Bratislava. Správnu žalobu je možné podať za podmienok ustanovených správnym súdnym poriadkom (Tretia časť zákona č. 162/2015 Z.
tags: #stavebny #zakon #prax #v #obore #preukazanie
