Slovo "univerzita" pochádza z latinského výrazu universitas, ktorý znamená "všeobecnosť" alebo "spoločenský celok". Pôvodne označovalo korporáciu učiteľov a žiakov s určitými právami (universitas magistrorum et scholarium). Postupne sa tento názov začal používať aj pre samotné školy, ktoré boli dovtedy známe ako studium generale alebo studium.
Hoci prvotné inštitúcie, ktoré by sa dali označiť za univerzity, vznikli až v stredoveku, ich korene siahajú hlboko do antiky. V tomto období existovali školy typu akadémie, lýcea a rétorické školy, ktoré slúžili ako predchodcovia neskorších univerzít. Priamejšími predchodcami stredovekých univerzít boli kláštorné a dómske školy, ktoré sa začali rozvíjať od 8. storočia. Začiatky univerzít v pravom zmysle slova však datujeme do 12. až 14. storočia v stredovekej Európe.
Vývoj stredovekých univerzít
Stredoveké univerzity tvorili akademickú obec riadenú vlastnými zákonmi a predpismi. Keďže sa vyvinuli z cirkevných inštitúcií, prvé univerzity boli až do 15. storočia silno prepojené s cirkvou, často pridružené ku kapitulám. Cirkev prostredníctvom nich ovplyvňovala spoločnosť, avšak univerzity si zároveň zachovávali istú samosprávu a duchovnú autonómiu.
Stredoveké univerzity sa líšili v závislosti od krajiny a odboru. Zakladateľmi boli zväčša pápež alebo cisár. Podľa vzoru najstarších univerzít v Bologni a Paríži sa v Európe rozšírili najmä dva hlavné typy: univerzity zamerané na právo a univerzity zamerané na teológiu a filozofiu. Toto rozdelenie sa čiastočne zmenilo až v 18. storočí.
Niektoré názvy univerzitných funkcionárov z tohto obdobia, ako napríklad rektor a dekan, sa používajú dodnes. Prvou univerzitou, ktorá mohla byť považovaná za univerzitnú, bola talianska univerzita v Bologni (založená v roku 1088), ktorá sa špecializovala na právo. Pre kontinentálnu Európu sa však vzorom stala univerzita v Paríži (založená v roku 1150), ktorá bola nezávislá od miestneho arcibiskupa a podriadená priamo pápežovi. Vynikala najmä v štúdiách filozofie a teológie a práve tu vzniklo tradičné rozdelenie na štyri fakulty.
Univerzita bola pôvodne spoločenstvom učiteľov a žiakov (universitas magistrorum et scholarium), ktorí spoločne žili a študovali v univerzitných internátoch alebo tzv. bursách. Až od 14. storočia sa začali zriaďovať špecializované budovy pre výučbu, hoci spočiatku bez akéhokoľvek vybavenia.
Vďaka privilégiám, ktoré univerzity získali od panovníkov alebo cirkvi, mali v stredovekej spoločnosti zvláštne postavenie. Boli to samostatné korporácie s vlastnou samosprávou, na čele s voleným rektorom, ktorý mal právomoc súdiť žiakov aj učiteľov. Organizácia a podoba univerzitných budov sa podobala kláštorom, a majstri boli takmer bez výnimky kňazi.
Fakultná štruktúra a študijné odbory
Univerzity sa delili na "národy", čo však malo skôr teritoriálny význam pre delenie študentov, a na fakulty. Najčastejšie existovali štyri fakulty: nižšia fakulta slobodných umení (tiež artistická fakulta), ktorá poskytovala všeobecné vzdelanie a slúžila ako príprava na štúdium na vyšších odborných fakultách - najvýznamnejších teologickej, právnickej a lekárskej. Každý študent začínal štúdium na artistickej fakulte a po jej absolvovaní získal titul bakalára. Ak pokračoval v štúdiu a po niekoľkých rokoch zložil majstrovskú skúšku vrátane disputácie, získal licentiam docendi, teda právo samostatne prednášať.
Vyučovanie prebiehalo v latinčine formou prednášok, kde sa vykladali predpísané texty. Okrem toho sa konali spoločné diskusie, na ktorých sa stretávali študenti z rôznych internátov a majstri predkladali na diskusiu svoje názory na odborné otázky.
Univerzity v novoveku a súčasnosti
V 17. storočí, spolu s osvietenstvom a priemyselnou revolúciou, sa univerzity definitívne vymanili zo závislosti od cirkvi a stali sa zväčša štátnymi inštitúciami. Od konca 18. storočia sa moderné univerzity od historických odlišujú najmä svojou organizačnou štruktúrou - sú rozdelené do fakúlt so špecializáciou na konkrétne vedné oblasti.
V Rakúsku a Nemecku v 18. storočí absolútni panovníci pod vplyvom osvietenstva univerzity plne podriadili štátu a premenili ich na štátne učilištia pre vzdelávanie budúcich zamestnancov štátu. Latinčinu nahradila nemčina, univerzitná samospráva bola výrazne obmedzená a obsah vzdelávania sa mal plne podriadiť praktickým potrebám štátu.
Významným reformátorom bol pruský minister školstva Wilhelm von Humboldt, ktorý v roku 1809 obnovil samostatnosť univerzít a udelil im nebývalú slobodu učenia a bádania. Všeobecne vzdelávacia funkcia bola presunutá na gymnáziá a z artistických fakúlt sa stali odborné filozofické fakulty. Maturita nahradila bakalársky titul, vysokoškolské štúdium sa predĺžilo a skúšky boli čiastočne nahradené obhajobami vlastných vedeckých prác študentov.
V 20. storočí došlo k prudkému rozvoju vied a rastúcej potrebe vysokoškolsky vzdelaných profesií, čo viedlo k zriaďovaniu nových fakúlt. Už neexistovali len teologické, právnické, lekárske a filozofické fakulty.
K prvému veľkému rozvoju univerzít a vysokého školstva na Slovensku došlo po vzniku ČSR v roku 1918, potom počas prvej Slovenskej republiky, po druhej svetovej vojne a prudký nárast počtu univerzít, aj tých, ktoré sú nimi len podľa názvu, nastal v 90. rokoch 20. storočia.
V súčasnosti univerzity (z lat. universitas = všeobecnosť, spoločenstvo, kolégium) predstavujú tradičné označenie samosprávnej vysokej školy, ktorá poskytuje terciárne vzdelávanie v rôznych odboroch. Na Slovensku od roku 2002 je univerzitná vysoká škola tá, ktorá poskytuje študijné programy všetkých troch stupňov s významným podielom druhého a tretieho stupňa.
Tak ako iné vysoké školy, aj univerzity udeľujú akademické tituly a poskytujú bakalárske, inžinierske, magisterské, doktorské a doktorandské štúdium. Môžu sa tiež deliť na fakulty.
Vysoké školy sa obvykle delia na fakulty, ktoré sa ďalej delia na menšie, špecializované katedry. Študijný odbor je oblasť vzdelávania definovaná obsahom a rozsahom vedomostí a schopností, ktoré patria do profilu absolventa. Študijný program je súbor vzdelávacích činností, ako sú prednášky, semináre, cvičenia, práce a praxe, ako aj pravidlá ich absolvovania.
Existujú rôzne formy štúdia, ako napríklad denná forma, kde sa študent denne zúčastňuje na vzdelávacích aktivitách, a externá forma štúdia, ktorá je charakteristická samoštúdiom a konzultáciami s pedagógmi. Prezenčná metóda znamená priamy kontakt učiteľa so študentmi, zatiaľ čo dištančná metóda využíva komunikačné kanály na diaľku.
Univerzita v Cambridgei - Stručná história s Helen Carr
V súčasnosti sa univerzity líšia v tom, že môžu poskytovať bakalárske, magisterské a doktorské vzdelanie a majú aj výskumné či tvorivé poslanie. Neuniverzitné vysoké školy sa zameriavajú najmä na bakalárske programy a ich tvorivá činnosť nie je primárnym cieľom.
Štúdium je organizované v študijných programoch, ktoré na seba nadväzujú a podliehajú pravidelnej akreditácii. Prijímanie na štúdium prebieha prostredníctvom prijímacieho konania a je podmienené maturitou.
V kontexte moderných technológií rastie význam otvorených vzdelávacích zdrojov a online kurzov (MOOC), čo predstavuje pre univerzity výzvu, keďže internet môže suplovať ich tradičnú úlohu v poskytovaní všeobecných vedomostí. Niektoré univerzity reagujú na tento trend umožnením dištančného vzdelávania alebo presúvaním výuky do digitálneho priestoru.
tags: #statutar #kto #je #to #univerzita
