Romantický hrdina a súčasný hrdina: Porovnanie

Svetový romantizmus bol myšlienkové hnutie a jeden z hlavných umeleckých smerov 19. storočia. Uplatňoval tvorivú slobodu umelca a staval na cite, vášňach, fantázii a vôli, pravdivosti, pričom zdôrazňoval konkrétneho jedinca a ideu národa. Hlavnými znakmi romantizmu sú individualizmus, subjektivizmus a modernizmus. Literárni romantici vyzdvihovali silu prírody, obdivovali minulosť, mystiku a exotiku. Literatúra kládla dôraz na pôvodnosť, tvorivú slobodu umelca, jeho emocionalitu a spontánnosť. Typickými žánrami boli lyrická balada, básnická poviedka či poéma, moderný epos, román vo veršoch, dramatická báseň, historický román a poviedka. Objavil sa nový typ - romantický hrdina - výnimočná osobnosť, často spoločenský vydedenec: zlodej, tulák, kat, žobrák, vrah. Romantický hrdina sa často ocital v neriešiteľnom konflikte s okolitým svetom. Hrdina je idealizovaný, túži po láske, ale vie, že ju nenájde.

Slovenský romantizmus bol ovplyvnený vlnou národnooslobodzovacieho hnutia v celej Európe, ktorá vyvrcholila revolúciami v roku 1848. V tom čase sa centrom intelektuálneho života stal bratislavské lýceum, kde v roku 1829 vznikla Spoločnosť česko-slovenská. Po príchode Ľ. Štúra táto spoločnosť zmenila svoj program. Dôležitými znakmi romantickej literatúry na Slovensku bol návrat k slovanským žánrom, odklon od antických vzorov, ľudový hrdina a autori boli menej subjektívni. Vynikali kontrasty, synkretizmus a sylabický veršovaný systém. Hlavným literárnym druhom sa stala lyrika, pričom dominovala balada. Hrdinova nálada korešpondovala s prírodou.

Romantizmus ako literárny smer 18. - 19. storočia bol myšlienkové umelecké hnutie, ktoré kládlo do protikladu neuspokojenú skutočnosť a rôzne predstavy o činoch, ktoré sa zrodili v predstavách a fantázii hrdinu. K hlavným znakom romantizmu patria: individualizmus, subjektivizmus, titanizmus, modernizmus, obdiv k prírode, obdiv k minulosti, hlásanie slobody tvorby, synkretizmus, hudobnosť v lyrike. Základnou témou bola slávna minulosť alebo sen o krásnej budúcnosti. Najrozšírenejším literárnym druhom bola lyrika, najrozšírenejšími žánrami balada a veršovaná poviedka. Romantizmus čerpal prvky z ľudovej slovesnosti a preto sú tam prvky hovorovej reči. Romantizmus objavil nový typ hrdinu - romantický hrdina - výnimočná osoba, často spoločenský vydedenec (zlodej, vrah, kat, žobrák, tulák). Romantický hrdina je väčšinou idealizovaný, túži po láske, ale vie, že ju nenájde. Často sa ocitá v neriešiteľnom konflikte s okolitým svetom.

Romantizmus bol literárny smer podmienený zmenami v spoločnosti a politickom živote po buržoáznych revolúciách v Európe, ktoré proklamovali rovnosť všetkých ľudí, právo každého jednotlivca na slobodný, úspešný život - na rozdiel od klasicizmu, ktorý podriadil osobné šťastie človeka povinnosti rešpektovať nadosobné „vyššie“ zákony. Romantizmus poskytol slobodu a voľnosť aj umelcovi, ktorý sa v predchádzajúcom období musel podriadiť objektívnym zákonom tvorby, napodobňovať prírodu a rešpektovať prísne formálne požiadavky. Čo sa týka útvaru i témy, romantizmus uvoľňoval kreativitu autora, jeho fantáziu a individuálny pohľad na svet. Romantizmus je individuálnou vzburou proti svetovému poriadku a spoločnosti, prináša postavy osamotených ľudí, vyvržencov spoločnosti, tulákov, zbojníkov, ľudí stojacich na pokraji ľudskej spoločnosti. Na jednej strane stoja ideály človeka a na druhej strane je spoločnosť, v ktorej sa ideály jedinca nemôžu uskutočniť - tak vzniká jeden zo základných protikladov romantizmu. Romantický hrdina však vzdoruje osudu, moci, tyranom - človek môže byť neslobodný, pripútaný o skalu, ale vnútorne je slobodný, nevzdáva sa.

Pre romantizmus je príznačný rozpor medzi snom, túžbou a skutočnosťou, medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spoločnosť svojím nespravodlivým systémom alebo pokryteckou morálkou neraz zapríčiní, že postava sa ocitne na okraji ľudskej spoločnosti, alebo doženie človeka k smrti, napr. Werther z Utrpenia mladého Werthera od Johanna Wolfganga Goetheho, Esmeralda z Chrámu Matky Božej v Paríži od Victora Huga.

Romantická postava je schopná veľkého silného, úprimného citu (sentimentalizmus), ktorý povýši nad chladnú logiku rozumu. Často sa vyznačuje schopnosťou obetovať svoj život za slobodu, či šťastie iného človeka alebo národa (titanizmus). V romantickom diele nájdeme postavy bez jedinej zlej vlastnosti, dokonca sa idealizujú i historické postavy a na druhej strane sú postavy charakterovo úplne čierne. Romantická postava je jedinečná, jediná svojho druhu, jej osud sa nemôže opakovať a nepripomína osud niekoho, koho sme poznali (napr. Quasimodo, Frollo). Postavy vytvárajú kontrast s inými postavami v diele, ale sú kontrastné sami sebe (harmónia kontrastov): Quasimodo je škaredý a Esmeralda krásna, Quasimodo je škaredý, ale dobrý, Frollo je kňaz, ale je morálne zvrhlý, zaoberá sa tajne alchýmiou.

Predovšetkým stredoeurópski spisovatelia pod vplyvom filozofie J. G. Herdera považovali ľudovú slovesnosť za prameň svojej tvorby. V romantizme sa písala poézia, próza, dráma. Veľmi frekventovaná je balada pre svoju tragiku a vypätosť deja, novým žánrom je básnická poviedka. Znovu sa miešali žánre, napr. lyrickoepická poézia. Prvýkrát vznikli diela s hororovým prvkom, napr. Alan Edgar Poe: Jama a kyvadlo alebo sa využívali nadprirodzené javy v baladách.

Typy romantickej postavy vo svetovej literatúre

Svetová literatúra je dôkazom fantázie autorov pri vytváraní romantických postáv. Všimneme si rodinné zázemie, pôvod postavy, morálne vlastnosti, spoločenské zatriedenie, súčasnosť alebo históriu postavy.

Victor Hugo (1802-1885): Chrám Matky Božej v Paríži

Pôvod viacerých postáv je zahmlený, osudovo sa stretávajú alebo sú k sebe priťahovaní. Esmeraldu vychovali cigáni, ale nie je cigánka, vymenili ju za znetvorené dieťa Chudôbke, rozmarnej parížskej dievčine. Po strate dieťaťa sa z nej stala bláznivá žena, ktorá mnoho ráz pokrikovala z klietky hanby po nepravej cigánke Esmeralde, v ktorej v závere svojho života spoznáva vlastnú ukradnutú dcéru. Quasimodo je pohodené dieťa, najdúch, našli ho v kostole.

Postavy sú veľmi kontrastné voči inej postave (Quasimodo škaredý - Esmeralda pekná, Frollo zlý - Esmeralda dobrá atď.), ale vytvárajú kontrast aj sami sebe:

• Esmeralda je krásna a hlboko mravná, ale žije uprostred najhoršej spoločnosti, kde sa na morálku neprihliada. Kvôli láske k Phoebovi by zišla na scestie.
• Quasimodo je škaredý výzorom a znetvorený fyzicky, ale je schopný ušľachtilého citu, obety a má cit pre spravodlivosť.
• Phoebus je urastený a krásny tvárou, ale prázdny duchom a slabošskej povahy. Je vypočítavý, nezastane sa Esmeraldy a nezachráni jej tým život len preto, že by pred vznešenejšou spoločnosťou musel priznať styky s cigánkou.
• Kňaz Frollo sa nespráva ako kňaz, je natoľko očarovaný krásou Esmeraldy, že sa dopustí zločinu. Po nociach sa venuje alchymistickým pokusom, s čím by cirkev nesúhlasila. Ale má aj dobré stránky - bol dobrým študentom, bol múdry, postaral sa o pohodené dieťa.

Esmeralda je priťahovaná osudovou láskou k Phoebovi, hoci on ju nebude mať rád. Frollo sa nemôže ubrániť kráse Esmeraldy, je posadnutý prenasledovaním cigánok, čo nespôsobuje nič iné, len pre kňaza nedovolená túžba po žene. Quasimodov cit k Esmeralde je výlučný - miluje niekoho po prvýkrát a naposledy. Je jej bezvýhradne oddaný. Je šťastný, že ľúbi a nemusí byť milovaný.

Dejová línia je nasledovná: Je Sviatok bláznov, súťaž o najstrašnejšiu grimasu vyhráva znetvorený Quasimodo, zvonár v Notre Dame v Paríži. Po uliciach sa potuluje veľa ľudí a kňaz Frollo pokrikuje po krásnej cigánke Esmeralde, ktorá vystupuje s cvičenou kozičkou. Študent a dramatik Pierre Gringoire sa potuluje po Paríži a je svedkom pokusu o únos Esmeraldy. Zachráni ju krásny kapitán Phoebus. Únoscovia boli Frollo a Quasimodo, ale chytia iba zvonára. Pierre nemá v Paríži prístrešok, zablúdi do Dvora divov, kde nocuje parížska spodina, medzi nimi je aj Esmeralda. Hrozí mu smrť, lebo nikto nemôže vidieť, čo sa tam deje. Esmeralda ho zachráni tým, že vyhlási, že si ho berie za muža. Quasimodo je na pranieri, ľudia sa mu posmievajú, jediný človek, čo sa nad ním zľutuje, je Esmeralda, ktorá mu podá vodu. Znetvorený muž pocíti k nej vďačnosť a lásku, neskôr oddanosť. Esmeralda má schôdzku v pochybnej krčme s kapitánom, žiarlivý Frollo tam nikým nespozorovaný príde a pokúsi sa kapitána zabiť dýkou. Kapitán prežije, ale Esmeraldu obvinia z vraždy a uväznia. Quasimodo ju spod šibenice unesie a ukryje v chráme, ktorý má právo poskytovať azyl. Frollo podvodom dosiahne, že Esmeralda opustí azyl. Uväznia ju opäť ako Phoebovu vrahyňu. Kapitán nejde svedčiť v jej prospech. Esmeralda je v cele spolu s bláznivou Chudôbkou, ktorá v nej spozná svoje stratené dieťa podľa talizmanu. Esmeraldu obesujú, na popravu sa díva z veže Frollo a Quasimodo. Frollo sa diabolsky smeje, keď dievčina umiera. Quasimodo ho zhodí do priepasti. Ukradne Esmeraldino telo a zanesie ho do hrobky. Po dvoch rokoch nájdu v hrobke dve kostry.

Typ „zbytočného človeka“ v romantickej literatúre

Jedna časť romantických postáv reaguje na nespravodlivú spoločnosť, s ktorou nesúhlasia, pasivitou, nevyužitím svojho intelektuálneho potenciálu. V ruskej literatúre sa vytvorila postava „zbytočného človeka“, šľachtica, ktorý prechádza bezcieľne životom, nevyužívajúc svoje nadanie.

Alexander Sergejevič Puškin (1799-1837): Eugen Onegin

V románe vo veršoch sa nachádza rovnomenná postava. Eugen Onegin svoje dni napĺňa nudou, nesúhlasí s prázdnym životom petrohradskej šľachty, ale nič proti tomu neurobí. Ruská šľachta nevyužíva svoje vzdelanie v práci pre Rusko, mladí ľudia strácajú čas v šľachtických salónoch a v radovánkach. Nevidí alebo nechce vidieť, že existujú aj iní ľudia - morálni, priami a čistí. Tí by ho nudili. Zabije v súboji pre hlúposť svojho priateľa Lenského - súboj bola pánska hračka, vzrušenie, ktoré zaháňalo nudu. Odmietne úprimnú lásku mladej Tatiany, hoci sa mu ona sama musí k nej priznať. Až po rokoch pochopí, čo odmietol. Snaží sa ju už ako bohatú a vydatú získať, ale Tatiana ho odmietne.

Neurodzená postava (postava z ľudu alebo zo stredného stavu) v romantickej literatúre

Romantizmus sa pod vplyvom ideálov francúzskej revolúcie „zníži“ k neurodzeným vrstvám spoločnosti (prvýkrát sa objavujú ľudové postavy v literatúre, napr. Schiller: Wiliam Tell - hlavná postava je hájnik, J. W. Goethe: Utrpenie mladého Werthera - Werther, neurodzený človek, nešľachtic, V. Hugo: Robotníci mora - chudobný rybár), prikláňa sa k ľudovej tvorbe, napodobňuje útvary (napr. pieseň, povesť, balada), využíva témy ľudovej slovesnosti.

Romantická láska sa nikdy nenaplní a nestane sa obojstrannou alebo manželskou, či inou harmonickou láskou, napr. v diele V. Huga Chrám Matky Božej v Paríži ani jedna láska nie je opätovaná: Esmeralda miluje Phoeba, ale on ju nie, je pre neho len ľahkou korisťou, Quasimodo miluje Esmeraldu, ale je taký znetvorený, že vidí v jej očiach len strach, nie lásku, kňaz Frollo je posadnutý Esmeraldou, jeho cit nemožno ani láskou nazvať, nikdy by nebol opätovaný. Zvyčajne okolnosti, spoločnosť a jej rozvrstvenie, charakterové alebo zovňajškové rozdiely medzi postavami a nepoznané prekážky nežičia romantickej láske.

Johann Wolfgang Goethe (1749-1832): Utrpenie mladého Werthera, román v listoch.

Láska Werthera k Lotte nemôže byť šťastná, pretože Lotta je zasnúbená s láskavým a bohatším Albertom, ktorému nemožno nič vyčítať. Spoločenské okolnosti slušnému dievčaťu nedovoľovali ani prejaviť mužovi lásku, nie to ešte zrušiť zasnúbenie, ktoré dohodli rodičia. Lotta nemôže zahodiť všetky svoje povinnosti, starostlivosť o súrodencov po matkinej smrti a odísť za svojou láskou a ani sa o to nepokúsi.

Dej románu: Werther je citlivý mladík bez šľachtického titulu, má rád prírodu, rád sa zblíži aj s ľuďmi z nižšieho stavu ako on. Prichádza na vidiek do okolia Waldheimu, aby zabudol na stratenú lásku. Sesternica Charlota ho na plese zoznámi s krásnym dievčaťom Lottou, ktoré bolo už zasnúbené. Lottin ženích prišiel tiež do Waldheimu a až vtedy si Werther skutočne uvedomuje, že existuje aj nejaký snúbenec. Bojuje proti silnému citu, odíde z toho kraja a nastúpi ako tajomník k istému veľvyslancovi. Má možnosť stretnúť urodzenú spoločnosť šľachticov, ktorí sa na neho pozerajú cez prsty. Ponížené postavenie sa mu nepáčilo, vrátil sa. Inde už ani nedokázal žiť. Vidieť Lottu vydatú za racionálneho Alberta, byť pri nej skoro každý deň a nemôcť sa jej naozaj priblížiť, to bolo ťažšie, než si sám myslel. Nevie vyriešiť svoju situáciu, nepomáha mu ani náboženská viera, čo mu odporúča priateľ, ktorému sa v častých listoch zdôveruje. Keď zistí, že Lotta ho musí požiadať, aby obmedzil návštevy v jej dome, vie, že je koniec, a rozhodne sa zomrieť. Pošle sluhu požičať Albertove pištole s tým, že sa chystá cestovať. V noci sa zastrelil. Nezomrel hneď, ešte na druhý deň dopoludnia žil. Na pohrebe sa nezúčastnil ani Albert, ani Lotta. Obaja boli jeho smrťou zronení. Samovraha neodprevadil na poslednej ceste ani kňaz, truhlu niesli miestni remeselníci a za truhlou išiel úradný sluha a jeho synovia.

Postava revolucionára, bojovníka za slobodu národa, bojovníka proti feudalizmu v svetovej romantickej literatúre

Viacerí romantickí spisovatelia sa zapojili do revolučného hnutia ako občania, ako spisovatelia alebo členovia revolučných hnutí.

Johann Wolfgang Goethe (1749-1832)

Bol členom hnutia Sturm und Drang (Búrka a vzdor), ktoré bolo zamerané proti vtedajšej spoločnosti. Dielom Prometeus oslavuje človeka a jeho slobodný čin.

Fridrich Schiller (1759-1805)

Vo svojich dielach bojuje proti feudálnemu uzurpátorstvu. V diele Zbojníci Karol Moor očistí svoje meno a pomstí krivdu tak, že sa stane zbojníkom, aj keď potom zomiera. Jeho brat zo zištných dôvodov (chce len pre seba rodinný majetok a bratovu snúbenicu) ho očierni pred otcom. Stratí dedičstvo, česť a svoju milú. Dal prednosť spravodlivosti a pravde pred vlastným životom.

Historická dráma Wiliam Tell podporila národnooslobodzovací boj európskych národov. Schiller sa v nej postavil proti tyranii mocných. Zobrazil boj Švajčiarov proti rakúskym okupantom, ktorých predstavuje zemský správca Gessler. Nestačila im zem iného národa, chceli zničiť hrdosť Švajčiarov, a preto si brali ich ženy, domy, majetky, ohrozovali deti. Pokorovali ich tým, že dedinčania sa museli klaňať vystavenému klobúku, akoby to bol predstaviteľ rakúskej moci. Wiliam Tell sa nepokloní, pretože o nejakom klobúku nič nevedel. Gessler ho potrestá tak, že musí zostreliť jablko z hlavy vlastného syna. Keď sa dozvie, že slávny strelec z kuše mal pripravený druhý šíp pre neho, ak by syna trafil, dá ho zatknúť. Tell sa vyslobodí, utečie do hôr, stane sa bojovníkom proti rakúskej moci, hoci dovtedy bol zástancom dohody a miernych riešení. Gesslera zastrelí a to je signál, aby sa švajčiarske dediny oslobodzovali a agresorov vyhnali.

George Gordon Byron: Childe Haroldova púť, lyrickoepická skladba, básnický cestopis.

G. G. Byron (1788-1824) v diele ako lyrik zobrazí svoje pocity hnusu a nesúhlasu s vtedajšou spoločnosťou, jeho lyrický hrdina opúšťa Anglicko a cestuje po krajinách, v ktorých národy bojujú za svoju slobodu. Vytvoril postavu nenávidiacu každú nespravodlivosť a neslobodu (byronizmus). Vyčíta napríklad Portugalsku, že nepovstalo proti Anglicku, keď anglickí vojaci obsadili Portugalsko pod zámienkou, že mu pomôžu vyhnať Napoleona, a zabudli odísť. Nenávidí pasivitu, ústupčivosť, vyzýva k boju za slobodu. Zato chváli Španielov, ktorí viedli vojnu proti Napoleonovi partizánskym spôsobom z hôr. Najviac citu a sympatií má ku Grécku - kolíske európskej kultúry (kamkoľvek kráčaš, všade je zem svätá), ktoré trpí pod tureckou nadvládou. Byron svojimi peniazmi pomohol gréckym vzbúrencom, mal v úmysle bojovať priamo na barikádach, ale v bojových podmienkach ochorel na nákazlivú chorobu a zomrel.

Victor Hugo: Bedári, román

Victor Hugo (1802-1885) v románe Bedári reaguje na revolučné udalosti roku 1830 v Paríži. Zobrazil boj na barikádach, aj keď revolučné udalosti sú iba historickou kulisou pre romantický príbeh Jeana Valjeana (žána valžána). Typicky romantická postava je obeťou nespravodlivej spoločnosti.

Porovnanie romantizmu s realizmom

Romantizmus a realizmus predstavujú dva odlišné, no navzájom sa podmieňujúce súbory estetických princípov, ktoré v Európe 18. a 19. storočia formovali literatúru, hudbu, výtvarné umenie, architektúru a kritické myslenie. Klasicizmus nadviazal na antické vzory, racionalitu a normy vkusu, ktoré sa premietli do harmonickej formy a spoločenského poriadku. Romantizmus naopak uprednostnil subjekt, cit, imagináciu, prírodu a konflikt so spoločenskou normou.

Klasicizmus vyrastal z racionalizmu osvietenstva a akademickej kodifikácie vkusu (poetiky, normy, žánrové hierarchie). Spoločenský ideál: cnosť, miernosť, poriadok, „rozumná“ sloboda. Romantizmus reagoval na krízu osvietenského racionalizmu a traumu revolúcií a vojen (napr. napoleonských). Zdrojmi boli sentimentalizmus, pietizmus, filozofia prírody a nemecký idealizmus.

Klasicistický ideál: harmónia, miera (mesotes), čistota štýlu, jednoty (miesta, času a deja), pravdepodobnosť a decórum (primeranosť). Romantický ideál: vznešeno a groteskno, fragment, irónia, kontrast, bezhraničnosť imaginácie.

Klasicizmus: pevná hierarchia žánrov (tragédia, komédia, óda, epos), preferencia uzavretých foriem (alexandrín, jambický pentameter), čistota štýlov (vysoký vs. nízky). Romantizmus: synkretizmus žánrov, otvorenosť foriem, miešanie štýlov.

Klasicizmus: archetypom je antický chrám (stĺpové rády, tympanón, symetria), v maľbe a soche hladké formy, jasná kompozícia, historické a mytologické námety (David, Canova). V strednej Európe sa klasicistické a romantické tendencie prelinali s národnými obrodeniami a kodifikáciou jazykov. Klasicistická disciplína podporila normovanie literárneho jazyka a „výchovný“ program literatúry; romantizmus aktivoval ľudové piesne, balady, historické poviedky a mytologizáciu krajiny. V architektúre sa vedľa neoklasicistických župných domov a palácov objavujú romanticky historizujúce kaštiele a sakrálne stavby (neogotika).

Dejiny estetiky spochybňujú ostré hranice medzi klasicizmom a romantizmom. Mnohé diela spájajú klasicistickú formálnu kontrolu s romantickým výrazom (prelomové diela neskorého klasicizmu, raného romantizmu). Klasicizmus dlho vystupoval ako norma „vysokého vkusu“; romantizmus priniesol rehabilitáciu subjektívneho, fantaskného a „nízkych“ žánrov. Moderné kritiky 20. storočia prehodnotili oba systémy: klasicizmus ako cenný tréning formy a argumentácie; romantizmus ako zdroj autenticity a experimentu.

Formálna analýza: skúma metrum, rytmus, kompozičnú symetriu vs. Tematická analýza: antická exemplárnosť vs. Kontextová analýza: vzťah k politickým dejinám (reformy vs. revolúcie).

Binarita klasicizmus-romantizmus je európsky konštrukt, ktorý miestami prehliada regionálne modernity a hybridné režimy (sentimentalizmus, biedermeier, preromantizmus, realizmus). Klasicizmus a romantizmus predstavujú dva komplementárne kódy umeleckej modernity: prvý ponúka disciplínu formy, ideál miery a univerzálny jazyk pravidla; druhý prináša intenzitu prežitku, imagináciu a právo subjektu na výnimku. V praxi sa prekrývajú a tvoria spektrum, z ktorého čerpá aj súčasná tvorba. Porozumenie ich napätiu - rozum vs. cit, norma vs. výnimka, harmónia vs. konflikt - je kľúčové.

Porovnanie zobrazovacích metód

Spoločná črta oboch smerov je ich kritický postoj k spoločnosti. Vystupovalo ako svetová veľmoc, najpriemyselnejšia krajina, najväčšia koloniálna mocnosť. V parlamente pretrváva boj medzi liberálmi a konzervatívnou stranou - agrárnou aristokraciou. Obraz v literatúre si našli politické boje, spoločenské i hospodárske pomery.

Prechod od romantizmu k realizmu predstavuje Charlotte Brontëová a jej diela. Emily Brontëová - dielo Búrlivé výšiny - na pozadí romantickej scenérie realisticky zobrazuje vzťahy medzi ľuďmi na anglickom vidieku. Láska, čisté ľudské vzťahy strieda nenávisť, nevraživosť, pomsta.

Charles Dickens, dielo Pamäti klubu Pickwickovcov, nám podáva obraz Anglicka v 19. storočí. Sú to voľne pospájané príbehy, zobrazujúce putovanie pána Pickwicka a jeho troch priateľov po anglickom vidieku, ktorým je blízky pocit dôležitosti. Putujú so zámerom lepšie spoznať život. Pán je dobrák, čudák, chce naprávať všetky krivdy, je ale nepraktický rojko. Dostáva sa do komických situácií. Sluha Sam Welter sa riadi zdravým sedliackym rozumom. Pod jeho vplyvom sa mení i komická figúrka (stáva sa z pána zástanca mravnosti a spravodlivosti), radšej sa nechá zatvoriť do väzenia pre dlžníkov, akoby mal platiť vydieračom. Opisy dobrodružstiev sa striedajú s kritikou anglického zákonodarstva a sociálnej nespravodlivosti. Problém výchovy detí a pokrytectva spracoval v diele Oliver Twist. Obžalováva anglickú zaostalosť v sociálnych otázkach. Osudy osirelého chlapca prežívajúceho veľa trpkostí a ponižovania a prienik do najnižších a najbiednejších londýnskych spoločenských vrstiev. Intrigy okolo testamentu otca, machi­nácie brata. Ďalšie romány - David Copperfield - kritizuje anglickú spoločnosť. Má autobiografické črty. Malá Doritka - spoločenské i triedne protiklady, skromná a pracovitá Anna - Doritka je oporou rodiny, ktorej sebavedomý otec sa dostane do väzenia pre dlžníkov. Kniha Vianočné knihy zdôrazňuje pozitívne ľudské vlastnosti. Popri kritike bol aj humanistickým spisovateľom, za jeho humorom sa skrýva satira, kritika prechádzajúca až do karikatúry. Mal veľkorysý pohľad na ľudí v nových vzájomných vzťahoch (cieľ realistov).

Román Červený a čierny podáva obraz pomerov vo Francúzsku v 19. storočí. Julien Sorel, ctižiadostivý mladý muž je rozhodnutý skončiť s chudobou a zvolí si kariéru dôstojníka. Po napoleonskej porážke sa dáva na kňazskú dráhu, stáva sa vychovávateľom. Pomocou šarmu si získava ženy a postupuje po spoločenskom rebríčku. Keď postrelí svoju prvú milenku, dostáva sa pred súd, odmieta milosť, obviňuje spoločnosť. Odsúdia ho a popravia. V konflikte, v ktorom proti sebe symbolicky stojí čierna farba spoločnosti a červená farba ľudskej túžby po plnom a vášnivom živote. Julien dobrovoľne prehráva.

Kartúza parmská - mladý šľachtic plný ideálov, utečie z despotického domova a pridá sa k Napoleonovi. Je svedkom porážky pri Waterloo. Sklamaný sa vracia do Talianska, kde sa pripravuje na kňazské povolanie. Po štúdiu sa dostane do vyššej spoločnosti. Vášnivá povaha, milostné dobrodružstvá sa stanú príčinou jeho pádu. Svoj dobrodružný život končí v kláštore. Stendhalovi hrdinovia sú vášniví ľudia, poddajní, v ustavičnom konflikte s úzkoprsosťou, pokryteckou spoločnosťou, v ktorej nemôžu splniť svoje sny. Autor je odporcom spoločenskej konvenčnosti a všednosti. Jeho realistická metóda sa vyznačuje úsilím verne zobraziť spoločenské pomery a prehĺbiť psychologickú analýzu. Bol zásadným odporcom kvetnatého štýlu.

Jeho dielo Revízor podrobilo ostrej satire spoločenské pomery. Pranieruje mestských predstaviteľov, ich úplatkárstvo, hrabivosť, strach pred odhalením. Hlavná postava je úradníček Chestakov, ktorý predstavuje groteskný obraz dôležitosti a duchovnej úbohosti. Súčasťou diela je i smiech cez slzy. Charakteristika je podfarbená rečou postáv. V diele Mŕtve duše opisuje život ruských statkárov a vznik buržoázie. Hrdinom je dobrodruh a budúci podnikateľ Čičikov, ktorý cestuje po Rusku a skupuje mŕtve duše zaevidovaných nevoľníkov, za ktorých museli statkári platiť dane. Statkári tvoria plejádu záporných postáv, odsúdených na zánik (feudalizmus). Zobrazuje formovanie a úpadok spoločnosti. Prostredie tvorí novodobá buržoázia. Bojoval proti nevoľníctvu, útlaku nevoľníkov.

Román Otcovia a deti vyjadruje generačný konflikt statkárskej aristokracie a revolučnej demokratickej inteligencie. Predstaviteľom nových ľudí - detí - je lekár Bazarov, nihilista, ktorý odmieta všetko staré, dôveruje iba vede. Nenachádza cestu k novému, a preto zomiera. Turgenov verí, že ľudia bazarovského typu nájdu cestu ako zmeniť život v Rusku. Uplatňuje sa hlavne v dráme, venuje sa psychologickému profilu postáv. Diela - Tri sestry, Višňový sad.

Sústredil sa hlavne na výsmech strachu, úradníkom, ktorí sa báli svojich nadriadených. Vedel vykresliť detail, a to i za pomoci mien. Taktiež kritizuje antihumánnosť spoločenských pomerov, odsudzuje vojnu, morálnu zaostalosť meštianstva. (budúce šťastie ľudstva videl v humanizme) Veľkú pozornosť venuje vykresleniu psychiky postáv, zobrazuje jednoduchých ľudí. Dej prebieha ako v realite.

Dielo Vojna a mier je rozsiahly román, ktorý zachytáva obdobie rusko-napoleonských vojen. Na pozadí vojny sa naplno prejavia všetky typy ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev. Vplývala na neho teória Rousseau, a výsledkom sú nedorozumenia, a sklamania. Jeho najväčšia románová skladba Vojna a mier zachytáva život vyššej ruskej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia. Život spoločenského a rodinného života šľachtických rodín, venuje sa i vojne s Napoleonom za hranicami Ruska, vpádu Francúzov a ich konečnej porážke. Vystupujú tu i historické postavy (Napoleon). Striedajú sa pásma vojny, mieru, postáv.

Dielo Zločin a trest je psychologický román, zaujímajúci sa o problém slobody jednotlivca. Ďalšie diela - Biedni ľudia, Ponížení a urazení. V diele Biedni ľudia sa odohráva príbeh dvoch osamelých ľudí - siroty a chudobného úradníka. Obaja žijú v biede, chorľavá dievčina nenachádza iné východisko, preto prijíma ponuku svojho bývalého zvodcu, bohatého statkára, vydá sa za neho. Vie, že po svadbe ju nečaká radostný život - kritika sociálnych pomerov (protikladov) v Rusku, problémy slobody jednotlivca. Dostojevskij sa nadchýnal idea utopistického socializmu, čo sa mu stalo osudným - odsúdili ho na smrť. Jeho rozsiahle dielo obsahuje aj myšlienky ľudí, ktorý sa dostali do vyhnanstva na Sibír, a je zároveň i výpoveďou človeka, ktorý sa dostal do hraničnej situácie.

Dielo Zločin a trest - študent Rodion Raskoľnikov si všíma rozpoltenosť ľudskej duše. Rozdeľuje ľudí na 2 kategórie - na neobyčajných s poslaním vládnuť, a na obyčajných s poslaním podriaďovať sa im. Pod vplyvom tejto teórie hlavný hrdina vraždí starú úžerníčku a neplánovane aj jej sestru. Ani po vražde, ktorá nevyplýva len zo nezištných cieľov, ale z cieľov čiste ideových, je presvedčený o svojej vine. Neskôr prežíva ťažkú duševnú krízu, uvedomuje si ťarchu svojho zločinu, priznáva sa na polícii a je odsúdený na nútené práce. V priznaní spočíva jeho záchrana a koniec duševných útrap.

Prvá zbierka Hrbitovní kvítí - symbol cintorína = obraz spoločenskej situácie počas Bachovho absolutizmu. V ďalšej tvorbe nadviazal na sociálne balady, na diela podnietené skutočnosťou, intímnu lyriku (obraz lásky k matke a dievčine). Výsledok jeho tvorby je viera v silu ľudského rozumu.

Román patrí do veľkého súboru diel, ktoré zobrazujú francúzsku spoločnosť začiatkom 19. storočia, poznačenú prenikaním nových vzťahov do všetkých vrstiev a tým aj do života jednotlivca. Heslom doby sa stalo vlastniť a mať finančnú presilu nad ostatnými, a to preniklo aj do najintímnejších sfér života. Dej jeho románu sa začína v parížskom penzióne vdovy Vauquerovej, kde sa stretávajú zaujímavé ľudské osudy. Dôležitou súčasťou diela je i drobnokresba - podrobný a vtipný opis prostredia ako i charakteristika jednotlivých postáv. Okolie domu je charakterizované precízne, výstižne, a do detailov. V penzióne sa pravidelne schádzajú stály 7 stravníci - pani Couturová, vdova s mladou dievčinou Victorine Tailleferovou, starec Poiret, Vautrin, údajne obchodník, slečna Michonneauová, otec Goriot, bývalý vodca rezancov, makarónov, škrobu a študent práva Eugene Rastignac. V centre diania sú dve postavy - otec Goriot a študent Rastignac. Otca Goriota spoznávame z deja až v období, keď zostupuje z vrcholu svojho spoločenského snaženia, kým Rastignac (paradoxne) stojí na začiatku sľubného vzostupu. Spočiatku otec Goriot pôsobí dojmom zámožného človeka, čím si vyslúžil i pozornosť vdovy Vanquerovej snažiacej sa o jeho priazeň hlavne pre jeho viditeľné bohatstvo. Mäsité, klenuté lýtko, ako aj dlhý, hranatý nos, ako mesiac okrúhla dobrotivá tvár jej tiež neprekážali. Vlasy si česal na spôsob holubích krídel, pudroval sa každé ráno a chodil k holičovi. Oblečený bol ako zo škatuľky, i keď bol neokrúhaný. Otec Goriot však nemal záujem nadväzovať ľúbostné či iné vzťahy s osobami iného pohlavia. Mal svoj životný cieľ - žiť pre svoje dve dcéry - Anastáziu a Delphinu, ktoré nechal vychovať pre život vo vyššej spoločnosti. Naučil ich šľachtickým spôsobom a vydal ich za boháčov. Anastáziu za grófa de Restaud a Delphiu za bankára baróna de Nucingen. Tým sa na krátky čas splnili jeho túžby, ktorým zasvätil svoj doterajší život. Dcéram dal primerane veľké veno. Každej asi 800000 frankov. Spočiatku bol vítaným a váženým hosťom v dome dcér a zaťov, aj keď sa občas v tej vznešenej spoločnosti nedokázal vhodne správať. Kým mal majetok, mohol sa intenzívne stýkať so svojimi dcérami, ktoré nadovšetko miloval po smrti svojej manželky. Chce vidieť len ich šťastie, pomôcť im ho získať, lebo ho nedosiahli v manželstve. Prispieva na ich nákladné róby, na zmenky ich milencov, na ich nepredvídateľné nákladný život. Keď je málo­vravný, vznikajú dohady o jeho osobe. Ľudia v penzióne hádajú, či je úžerník, hazardér či hýrivec. Bol však užitočný, lebo si na ňom vylievali zlosť, dobrú či zlú vôľu, vtipkovali na jeho účet a zabŕdali do neho. Koncom tretieho roka vystúpi otec Goriot až na tretie poschodie - už sa nepudruje, nekupuje tabak. Jeho zmenený výzor vyvolával v jedných hrôzu, v iných ľútosť. Študenti medicíny o ňom vyhlásili, že je postihnutý, keď si všimli jeho ovisnutú peru, zmerali vrchol jeho lícneho uhla a poriadne ho prezreli. S úbytkom majetku otec Goriot prichádza o spoločné večere i ostatné chvíle so svojimi dcérami. Nasia, ktorá sa pohybuje v tých najvznešenejších parížskych kruhoch, je stále menej prístupná verejným stretnutia. Po dvoch rokoch...

Romantizmus kladie dôraz na cit, individualitu a únik z reality, zatiaľ čo realizmus sa zameriava na objektívne zobrazenie skutočnosti, spoločenské problémy a typizáciu postáv.

tags: #romanticky #hrdina #a #sucastny #hrdina #maturita

Populárne príspevky:

• Chémia na UPJŠ
• Prečítajte si o Katedre urgentnej medicíny
• Odkaz Jána Amosa Komenského
• Špecializačné štúdium pre sestry na Slovensku
• Charakteristiky rotačných telies