Slovenský spevák Robo Mikla (43) sa dostal do širšieho povedomia verejnosti vďaka účasti v prvom ročníku súťaže Slovensko hľadá SuperStar. Jeho výrazný vzhľad a nekonvenčné správanie vzbudili veľa pozornosti a kontroverzie. V mladosti prešiel rôznymi turbulentnými obdobiami, pričom alkohol mal na jeho život veľký vplyv. Pre Nový Čas porozprával o ťažkom štarte do života i o tom, koľko má v skutočnosti súrodencov.
Mikla vyrastal v Žiari nad Hronom, no narodil sa v base žene, ktorá mala problém s peniazmi aj alkoholom. Keď mal 11 rokov zistil, že je adoptovaný a neskôr vyhľadal svoju biologickú mamu. Stretnutie ale nedopadlo najlepšie a od nej sa mal dozvedieť, že sa narodil za múrmi väznice. „Či mi naozaj vravela pravdu, alebo nie, už vôbec neriešim. Skutočnou mamou pre mňa navždy zostane jedna jediná žena - tá, ktorá ma vychovala, dala materinskú lásku a rodinné zázemie,“ priznal kedysi Novému času pre ženy.
S rastúcou slávou sa začali vynárať aj rôzni ľudia, ktorí tvrdili, že sú jeho príbuzní. „Po SuperStar sa vynorilo pár ľudí, ktorí tvrdili, že sme súrodenci. Bral som to s rezervou, ale pýtal som sa ich na rôzne veci. Jediný, kto presne vedel, kto som, kedy som sa narodil a ako sa volala moja mama, bola neter, dcéra sestry z Ružomberka,“ dodal s tým, že dnes už vie, koľko má súrodencov. Od najstaršieho: Vaša, Vieru, Janu, Jana, Vlastu, Martinu. „Jana povedala, že je v kontakte s ostatnými súrodencami a dala mi na nich kontakt. A so sestrou Maťou, to je zaujímavé, sme boli odobratí v rovnakom čase do dojčenského ústavu. Vtedy zvykli deti deliť, aby v domovoch nevznikali gangy. A obaja sme mali adopčný proces v tej istej sieni po sebe,“ vysvetlil.
Sestra Martina žije vo vedľajšej dedine, no podľa Miklových slov si veľmi nesadli. Hoci je od neho vzdialená len pár kilometrov, s ňou sa vída najmenej a nikdy sa osobne nestretol ani s najstarším bratom Vašom. Smutné je, že aj keď našiel svoju biologickú rodinu, žiadne príbuzenské puto necíti. „U mňa platí, že krv neznamená nič od samého prapočiatku môjho žitia,“ zakončil jednoznačne.
Návrat na Slovensko a nová úloha
V októbri 2015 sa kedysi kontroverzný rebel Robo Mikla po niekoľkých rokoch prežitých v USA vrátil na Slovensko. Rola učiteľa v novom videoklipe slovenskej skupiny MED teda síce ostro kontrastuje s obdobím prvej série televíznej šou Slovensko hľadá SuperStar (2004), kde svojím vystupovaním spôsobil malé zemetrasenie, ale súčasného Roba Miklu vystihuje naozaj dobre. Na ponuku mladých hudobníkov preto zareagoval pozitívne, napriek tomu, že na podobné aktivity nemá veľa času. "Nevedel som, kam to vtesnať do kalendára, ale všetko vyšlo do bodky presne. V role učiteľa sa ocitám pravidelne. Bola to zábava," priznáva 36-ročný rodák z Banskej Štiavnice.
Skladba, ktorú podporil účinkovaním vo videoklipe, sa volá Spomienka na leto. Ide o príjemnú reggae popovú pesničku, ktorá neoslní hudobnou originalitou, ale aj tak naznačuje, že na scénu prichádza ďalšia kapela so zaujímavým potenciálom. Ten v prípade tohto singla zvyšuje aj podarený videoklip, pri ktorom si môžete zaspomínať na bezstarostné letné dni. "V piesni a vo videoklipe sa odohráva príbeh o tom, že každý z nás, mladých ľudí v školskej lavici, niekedy sníva, že zdrhne zo školy niekde do tepla a znova prežije jeden z nezabudnuteľných prázdninových zážitkov," hovorí o novinke spevák skupiny MED Dominik Lauko.
Skupina MED a jej začiatky
Členom kapely je aj výnimočný gitarista Dávid Bílek. Hudobná skupina MED vznikla v roku 2013, kedy sa partia mladých chalanov na chodbách svojej školy zhodla, že by spolu mohli niečo zaujímavé vytvoriť. Frontmanom je spomínaný Dominik Lauko, no potenciálne najväčšou hviezdou kapely je jej spoluzakladateľ, gitarista Dávid Bílek, ktorý už v roku 2012 stihol zažiariť v šou Česko Slovensko má talent a tento rok vyhral súťaž pouličných muzikantov Viva Ulica!. V najnovšom singli síce jeho umenie príliš počuť nie je, ale pokiaľ v kapele bude pôsobiť aj naďalej, určite sa, minimálne na koncertoch, je na čo tešiť. Ďalšími členmi zostavy sú Matej Novák, Erik Kurej, Filip Kostoláni a Jozef Mlynárik.
"Názov skupiny MED vznikol úplne spontánne, mal by u každého evokovať sladidlo, ktoré je našou každodennou súčasťou. Presne takou súčasťou chceme byť aj my. Hráme muziku pre ľudí, ktorí sa chcú odreagovať a zabudnúť na problémy každodenného života," hovorí Dominik Lauko.
Skupina MED začínala tak ako mnohé iné - hraním coververzií. "Doteraz sa kapela orientovala na prevzatú tvorbu, konkrétne slovenské a české piesne, ktoré veľa ľudí pozná. Dávali sme ich do iných aranžmánov a objavili sa v nich prvky španielskeho flamenga, reggae a jazzu. Momentálne pracujeme na albume, kde konečne budú autorské piesne z našej vlastnej dielne pod záštitou producenta Petra Dobríka," uvádza frontman kapely.
Ako dodáva, vydanie debutového albumu plánujú na začiatok budúceho roka a nebude na ňom chýbať ani čerstvo zverejnený singel. Za svoj najväčší úspech Dominik pokladá, že stretol ľudí, s ktorými sa jeho práca stala obrovským koníčkom a že majú okolo seba priateľov a rodinu, ktorá ich podporuje v tom čo robia. "Naša kapela je založená na silnom priateľstve, často chodíme na tzv. kapelné sústredenia, kde si všetci vypneme mobily, nalejeme si dobré víno a smejeme sa na zážitkoch, ktoré častokrát nie sú vhodné na publikáciu," dodal spevák s úsmevom.
Spoveď Roba Miklu o rodinných tajomstvách
Bol hviezdou prvej série SuperStar, no nasledujúce roky neboli pre neho vôbec jednoduché. Robo Mikla (43) si prešiel ťažkým bojom s alkoholom, no dnes žije pokojný a utiahnutý život mimo kamier. Novému Času otvorene porozprával svoj neuveriteľný životný príbeh, ktorý sa začal za mrežami. Narodil sa v base, ako batoľa skončil v dojčenskom ústave a ako 12-ročný zistil, že je adoptovaný. Tam sa začalo jeho celoživotné pátranie po pravde, súrodencoch a vlastnej identite...
„Ako 18-mesačného si ma adoptovali moji rodičia. Ja som sa to dozvedel, keď som mal 12 rokov,“ povedal Mikla pre Nový Čas. Príbeh, ktorý by mnohých položil na lopatky, ho, naopak, motivoval pátrať ďalej. „Našiel som si adresu a bol som navštíviť biologickú matku. A určité veci mi tak pozapadali... Keď som sa jej spýtal, prečo to je, ako to je, povedala, že keď bola v base, tak porodila,“ vracia sa Robo do minulosti s odzbrojujúcou úprimnosťou.
Zhodovalo sa to aj s tým, čo mu neskôr potvrdili súrodenci, ktorých začal postupne objavovať. „Po SuperStar sa vynorilo pár ľudí, ktorí tvrdili, že sme súrodenci. Bral som to s rezervou, ale pýtal som sa ich na rôzne veci. Jediný, kto presne vedel, kto som, kedy som sa narodil a ako sa volala moja mama, bola neter, dcéra sestry z Ružomberka,“ vysvetľuje s tým, že potom sa spustila lavína, a dnes už vie, koľko má súrodencov (od najstaršieho): Vaša, Vieru, Janu, Jana, Vlastu, Martinu a potom je najmladší on.
„Jana povedala, že je v kontakte s ostatnými súrodencami a dala mi na nich kontakt. A so sestrou Maťou, to je zaujímavé, sme boli odobratí v rovnakom čase do dojčenského ústavu. Vtedy zvykli deti deliť, aby v domovoch nevznikali gangy. Prešlo 16 rokov, odkedy prvá séria speváckej šou SuperStar vystrelila do výšin popularity mladého rebela Roba Miklu.
Dnes má 41 rokov a žije so svojím adoptívnym otcom Michalom (77) a psom Fredom v trojizbovom byte v Žiari nad Hronom. Práve tam ho navštívil denník Plus JEDEN DEŇ, ktorému poskytol rozhovor. Po návrate z Ameriky, kde ste sa cítili naozaj šťastný, pretože ste odišli za svojou láskou, ste prestali piť a mali zamestnanie. Doma ste sa zamestnať neskúšali? Joj, na túto otázku som veľmi citlivý, pretože ja som muzikant a chcem robiť muziku. Lepšia je už iba "A čo? Spievaš ešte ?“ ... Akoby mi niekto vytrhol kus existencie. Preto som počas kovidu trpel tak ako všetci umelci, nebolo kde hrať. Je to šok, myslím, že som viacnásobne absolvoval traumu zo straty zamestnania, sociálnych istôt. Tri roky dozadu som chvíľu roznášal obedy pre Červený kríž.
Skončilo to hlavne na chronickom zdravotnom stave, nohy mi odišli. Cez rok som bol na maródke. Padli mi priečne klenby v chodidlách. Genetika. A už som to nedával ani na hlavu. Bol som mimo, chaosil, nepodával výkon a absentoval. Tie nohy to doklepli. V horšie dni prejdem 500 či 1 000 metrov a bolí to. Keď sa rozchodím, rád prejdem so psom aj 5 kilometrov, lebo si na to zvyknem. Keď si ľahnem, zaspím, to sa rozleží, stuhne a potom ráno rozmýšľam, či pôjdem na wecko raz alebo dvakrát, lebo kým zleziem z tých schodov... Ani pravý palec nezohnem, hádže farby už cez rok, mal som ho narazený...
Ale áno, koncom leta som objavil inzerát, že sa v mestskom kultúrnom centre bude meniť zvukár a podal som si žiadosť. Počas osobného pohovoru mi jeho šéfka, a veľmi si to cením, na rovinu povedala, že ľudia so mnou nie sú ochotní pracovať, lebo mi preplo a chovám sa ako idiot.
Asi sa mi to nechce pitvať to dopodrobna. Proste udialo sa pár situácií, kedy som sa nakoniec neovládol a povedal pár ľuďom od zvuku svoje a za mnohým si dodnes stojím. Podobne to dopadlo s kapelou, to sú také spleti nevymysliteľného, ale zažitého. Budú o tom všakovaké pikantné, rozum zastavujúce, tvrdé i úsmevné výstupy, poviedky, skladby ešte, ale v širšom rozmere, no kopnem si aj sám do seba, nehanbím sa za to, ako žijem. Musím to ešte rozdýchať a s odstupom spracovať. Potom nastalo také zvláštne ticho. Priepasť sa prehlbovala už len pohľadmi, čokoľvek urobiť či hovoriť už bolo zbytočné. Dostal som červenú súdiac ma iba mojimi prešľapmi. Nas*al som si do vlastného.
Hudba ako únik a nová cesta
Všetko to vychádzalo z toho, že celý môj život sa točí okolo hudby. Prestalo ma zaujímať, o čom sa ľudia bavia, politika, čokoľvek, často mám pocit, že veľa rečí je… Aj kde už niet o čom. Pustím si do uší muziku, chcel som hrať, nič iné, len cvičiť a hrať a cvičiť a hrať do blba. Tak som sa po dvoch rokoch kovidu a depresií sám seba spýtal - kde začať zase? Ideš od začiatku a prídeš na to, že je to niečo, čo si robil, robil si to bežne v nejakom New Yorku alebo kde, tak ku*va, prečo sa to nedá tu? Miestami aj viem prečo a zúfalo neviem, čo s tým. Ľudia spovrchneli, skutočná podstata vecí a poznania uniká. Aj tým, že už 10 rokov nepijem, mám to v hlave ako tak a viac upratané. Ale tu viem, kde je sever, aj keď k nemu práve nekráčam. Občas to mám po svojom, nevyhovujem tejto spoločnosti, nevyhovujem ľuďom...
Mám niekoľko rozpracovaných projektov ešte z čias pred koronou, len sa k tomu systematicky vrátiť a rozhýbať celok, čo mal byť kedysi NED Production creative haus s viacerými zložkami a vzájomne sa podporujúcimi aktivitami. Rádio, YTkanal, Miklovica , Online show a škola hudby. Mám napríklad vybratých niekoľko svetových skladieb, ktoré chcem precízne otextovať, prebásniť tak, aby som čiastočne zachoval aj zvukomaľbu originálu a dodržal aj obsah v kvalitnej básni, texte. Tak, ako to kedysi riešil Gott so Štaidlom, aj ja chcem takto spraviť pár vychytených songov. Tak aj na tom robím teraz. Chcem to spraviť s ľuďmi, ktorých budem napríklad učiť či zas promovať v Miklovici... Špecialitkou budú unplugged koncerty, live za jedinečných podmienok a atmosféry, ale to si ešte nechám pre seba. Dnes je mnoho vykrádačov, čo sa ľúbia potom tváriť premúdro autorsky.
Hru na gitare, bicích a môžem aj klavír. Pokojne aj v anglickej konverzácie k tomu. Kto? Kto sa prihlási. Už mám dve žiačky. Ale môžem učiť klavír, gitaru, basu, spev nie. Sú to dospelé baby, ja im dám taký systém, že o mesiac ma nebudú potrebovať, iba ak si spolu zahrať.
Chvíľu som prudko nebral, potom keď sa ego vyplače a vybolí, pýtam sa, bože, kde som spravil chybu? Potom nájdeš tie chyby a potom ťa se*ie, prečo som to neurobil inak, veď ja som mal byť ten múdry, čo zažil sveta…
Asi to ego, som si myslel zrazu, že chcem od ľudí očakávať niečo, čo oni ani nevedia, že to majú spraviť. Pretože som im to zle vysvetlil, alebo nevysvetlil, proste som bol ko*ot, že nepoviem teraz na seba a rozpútal som zbytočné vojny.
Hej, mám. V Žiari tak úplne blízko štyroch.
Už je na dôchodku, práve šiel k lekárovi. Ako si nažívame? Keď sa v 16-tich vyparíš z domu a každý si nejak žije svoje a ten príbeh, ktorý sme žili, bol vtedy úplne iný a drsnejší kvôli tomu, že tam bol alkohol. Teraz to otec nerieši, tento problém nemáme. Ja si lietam vesmírom, nič extra sa nám nedeje. Je taká pesnička je v angličtine, že "runing, runing", utekám, tak toto bol môj útek riadny. Ale tu som sa nebál. Som extrém. 215 % čohokoľvek. Pri alkohole som mal strach z toho, že zomriem, že už to nedám. A robil som zlé veci, teraz ma len tak odpojilo od systému. Zaujímavé, že všetko, čo sa mi nakopené zlé stalo, prišlo tesne pred koronou. Na chvíľu ma aj zachránila. Teraz som už dobre, môžem hrať.
Ale hej, komunikujeme. Chodím často na bike, keby sa mu chcelo, tak ho zoberiem, mne sa zase nechce s ním prechádzať, ale máme pekne potriedený program. Dobré je to v tom, že vidím, že on má svoju rutinku, máme na seba dohľad, vieme si zavolať, dakedy sa neobjavím deň-dva, ale väčšinou mu napíšem správu, že neprídem. Tým, že ma bolia nohy, mi ráno často venčí psa, čo už niektorým kole oči a priznávam, že žasnem, čo ako ľudia dokážu vnímať, či naopak nie. Tým, že otec je zabezpečený, ja sa pri ňom primotkám, až tak ma to nezabilo, ale dobehli a kopia sa nejaké tie oficiálne dlhy, pomaly exekúcie, čiže v s*ačke som dobrej.
Mám tam úver, nie veľký, 5 000 eur, už mi volajú každý mesiac, no nevymyslím si, nemám, nemôžem ísť teraz na stavbu robiť. Jednému človeku visím okolo 8 000 eur, dáke pokuty, no dokopy snáď nie viac ako 15 000. Nech už zarábam. Mám 41, stále sa ma niekto pýta, či niečo neľutujem. Odpovedám, vieš, koľko vecí ľutujem, že keby som ich inak urobil. Presne viem, kde to bolo a presne viem, že ja som sa na ko*kot rozhodol.
S chľastom trebárs, žil som v tom, že ešte rok dva si popijem, bezvýsledne, do tmy. S odstupom sa zamýšľam, veď tak som to nikdy úprimne nechcel, ale bol som lenivý pozerať sa na to inak, vyžadovalo to úsilie. Alebo následné spolupráce po SuperStar. Čo krok to prešľap, prehmat, sklamanie, neschopnosť to manažovať a ostať sebou aj na scéne. Úplne som sa dos*al. Že rebel. Chuj bačov. Nad*baný zúfalec omámený vlastným prdom. Takýchto momentov bolo viac, aj päť, šesť. Aj s tou mamou a mojím návratom z USA. Stále som mal pred očami otca - starca, že tu ostane sám. Nemohol som byť hrdina, urobiť vtedajšej partnerke v New Yorku dieťa, žiť rodinu, ostať a udržať sa tam? Nechal som ju plávať, utekal som domov, akoby žiť slobodnejšie ako kedykoľvek predtým. Koncerty sa rozbehli, tri roky boli fajn, mne sa páčilo. Baby, hudba, sloboda a kopu mladých okolo seba. Mohol som žiť, mať, trtkať, ľúbiť, koho som chcel a ako som chcel. Nik mi nestál nad plecom a nekritizoval každú pos*atú chvíľu života, nenegoval, že iba som. O tom bol môj vzťah s mamou, hoc mi tetky na ulici vyprávali, ako sa snažila a bola hrdá. Je to za mnou. Možno som nedoriešil a neodpustil, ale prestalo to tlačiť a zavadzať na duši. Hlavne, nechľastal som, to bolo super, mohol som si užívať, koštovať Krista krížom… Plus robota s hudbou, taký voľný som sa cítil.
Čo sa po troch rokoch pokašľalo? Že som si užíval priveľa, plus kovid. Ja neviem urobiť pesničku tak, že si nahrávkam a prerábkam a trtkám sa s tým po pár hodín každý deň. Vždy som potreboval použiteľnú “skorofinal verziu”, čiže som to robil po 40 a viac hodín v jednom švungu. No keď nemáš obsahy, podnety a motiváciu, do roka a pol prestaneš byť produktívny.
Spomienky na SuperStar
Písal sa rok 2004 a Slovensko po prvý raz hľadalo svoju SuperStar. Spevácka súťaž bola novinkou, ktorá si ihneď získala divákov, ktorí horlivo podporovali svojich favoritov. Katka Koščová, Tomáš Bezdeda, či Miro Jaroš. Kariéra všetkých troch sa začala práve súťažou Slovensko hľadá SuperStar. Nie sú však jediní nezabudnuteľní súťažiaci. Hneď v úvode si Mikla zaspomínal na to, že keď vyšli prvé upútavky na Slovensko hľadá SuperStar, jeho mama mu povedala, že sa musí prihlásiť. „Všetko si pamätám,“ priznal o šou Mikla a dodal, že vždy, keď počuje v rádiu pieseň od niektorého zo súťažiacich, hneď si vybaví historky s nimi. „No, v porote boli vtedy Lacko Lučenič, Julo Viršík, Lenka Slaná a Paľo,“ pokračoval v spomínaní na prvý ročník šou. Z pôvodných porotcov si svoju stoličku počas všetkých ročníkov udržal len jeden porotca, a to Paľo Habera.
„Ľudia mali pocit, že nemám rád niekoho z porotcov, lebo keď stojím už tam pri tom, jak majú oni ten svoj stage, že zazerám po nich. Vieš, tak som kukal. „To môžem odhaliť po tých rokoch. Práveže ľudia majú pocit, že sa tam dialo niečo… že by nám niekto chcel škodiť. Ale určite aj porotcovia, rovnako ako my, rovnako ako hádam aj pár rozumných ľudí malo zrátané, že čím viac ti budú kydať a vŕtať do teba, tak tým viac ťa ľudia podržia, to je jedna vec a Paľo bol super v tom, že koľkokrát prišiel za nami aj do zákulisia pred prenosom alebo po skúške: ‚Toto ste dosr*li, úplne ináč to spravte, lebo ináč vás budem musieť potom pred ľuďmi pod*bať.‘ Ja som nemal nikdy nejaký negatívny pocit z tých ľudí.
Finalista prvej slovenskej SuperStar, spevák kapely Projekt náhoda. S autorskou tvorbou začal ako študent gymnázia v Žiari nad Hronom. Už tu sa črtajú prvé kontúry poézie so spracovaním tém života mladých tej doby a lásky. Ľúbostnú lyriku neskôr spracúva s oduševneným prístupom a nasadením v jemu príznačnom štýle. Inšpiráciu nachádza v hudbe slovenských autorov a širokom spektre vzťahov a situácií, ktorými prechádzal. Veľký vplyv na jeho tvorbu mala poézia a filozofia básnika Joža Urbana, ktorého texty sa nachádzali na ucelenom hudobnom albume z roku 2005 Nedokončená (Sony BMG).
Takmer sa nezmohol na slovo. Najskôr vyhlásili desiate, deviate, ôsme miesto a zrazu - prvý finalista. , 23-ročný učiteľ základnej umeleckej školy v Žarnovici sa v priamom prenose šou SuperStar - rozhodnutie zmohol len na slová ďakujem, ďakujem. Naozaj. Dych som stratil. Nemôžem povedať, že by som postup čakal, bol to šok. V tom strese som počul číslo dvesto tisíc a mne to pripadalo reálne, ale potom som si povedal - toľko hlasov a až siedmy? Nevedeli sme, v akom poradí budú vyhlasovať výsledky. Onemeli všetci. Som rád, že postúpil Samo, má dobrý hlas, prejav a páči sa mi aj ako človek. Neprekážal bi mi v ňom ani Adam Ďurica.
Radikálne ste zmenili imidž. Bola to chvíľka. Na tých mojich dvojmilimetrových vlasoch nebolo čo vymyslieť. Aká bude oslava postupu? Čo k tomu povedať. Oslava bude, aj spev bude, aj fľaša bude, a možno aj spev od fľaše bude. V Žiari nad Hronom máte kapelu. Neviem, ako na tom budem časovo a ako ďaleko sa vo finále dostanem. Bude ma mrzieť, ak budem musieť nechať prácu. Na základnej umeleckej škole učím dramatický odbor. Ste trochu extravagantný a dosť búrlivý. Myslím, že nie. Asi cítia, že ma tá práca baví a napĺňa.
Svojich fanúšikov sa pýtal, prečo talentovú šou pozerajú, a naznačoval, že on sa s jej myšlienkou nestotožňuje. Vo videu si uťahuje z niektorých súťažiacich a ironicky odkazuje, že niektorí sú za dvoch, kým on je za polovicu, a tak by celkový počet zúčastnených teoreticky vyvážil. Po piatich minútach teoretizovania o tom, či pozdravil všetkých a či má zmysel šou pozerať, Robo Mikla konštatuje, že vypína náhodný generátor slov a aj on si ide živý prenos a prezentáciu skladby Kým vieš snívať pozrieť v televízii. Nostalgickú skladbu prišlo odprezentovať sedem bývalých súťažiacich, chýbali Peter Kotuľa, Zdenka Predná a Róbert Mikla.
SHS1-Robo Mikla-1.finale (Robo Grigorov-Kym ta mam)
tags: #robert #mikla #vzdelanie
