Rok 1945 znamenal pre charakter medzinárodných vzťahov kľúčový zlom. Po porážke nacistického Nemecka a jeho spojencov v Európe a Ázii sa otvárala nová kapitola svetových dejín. To sa odzrkadlilo aj na forme medzinárodnej diplomacie, ktorá od konca druhej svetovej vojny naberala nový kvalitatívny rozmer. Dôležitou zmenou oproti predchádzajúcemu obdobiu bol predovšetkým zvýšený dôraz na multilateralizmus, teda spoluprácu krajín prostredníctvom medzinárodných organizácií, ktoré mali v budúcnosti zabrániť ďalšiemu deštruktívnemu globálnemu konfliktu a zároveň vo svetovej politike dať hlas aj menším štátom.
Založenie Organizácie Spojených národov (OSN) bolo výsledkom dlhoročného úsilia, ktoré sa zavŕšilo 26. júna 1945 v San Franciscu, keď bola slávnostne podpísaná Charta OSN. Tá mala byť garanciou mierového riešenia sporov medzi krajinami a vzájomného rešpektovania ich suverenity. Po porážke nacistického Nemecka bolo cieľom víťazných mocností vytvoriť taký svetový poriadok, ktorý by v budúcnosti zabránil ďalšiemu svetovému konfliktu. S týmto cieľom sa ešte počas prebiehajúcej vojny začali diplomati Spojených štátov, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu zaoberať inštitucionálnym rámcom budúcej medzinárodnej spolupráce, ktorá by umožňovala predchádzať vojnovým konfliktom pomocou diplomatických nástrojov.
Po porážke nacistického Nemecka, Talianska, Japonska a ich spojencov sa rozhodli lídri víťazných mocností založiť svetovú organizáciu, ktorá síce mala nadväzovať na činnosť znefunkčnenej Spoločnosti národov, ale zároveň sa vyvarovať jej chýb, a to predovšetkým jej štrukturálnych nedostatkov. Preto vznikla na sklonku vojny v roku 1945 Organizácia Spojených národov. Predpokladom založenia novej svetovej organizácie bola Atlantická charta zo 14. augusta 1941, na ktorej zásadách (týkajúcich sa okrem iného aj medzinárodnej kooperácie na globálnej úrovni) sa zhodli americký prezident Franklin D. Roosevelt a britský premiér Winston S. Churchill. Ďalším, ešte významnejším krokom k utvoreniu medzinárodnej organizácie bolo podpísanie Deklarácie Spojených národov 1. januára 1942 vo Washingtone zástupcami 26 krajín protihitlerovskej koalície (vrátane Československa). Bol to zároveň dokument, kde sa prvýkrát oficiálne spomína výraz „Spojené národy“. O vytvorení novej medzinárodnej organizácie rokovali predstavitelia „Veľkej trojky“ (teda Roosevelt, Churchill a Stalin) aj na prelome novembra a decembra 1943 v Teheráne. Rozhovory medzi zástupcami veľmocí vyústili počas leta 1944 do konferencie v Dumbarton Oaks, ktorej cieľom bolo dohodnúť sa na štruktúre a fungovaní budúcej organizácie. Veľmoci sa uzniesli na vytvorení jej hlavných orgánov, ako sú Valné zhromaždenie, Bezpečnostná rada, Sekretariát a Medzinárodný súdny dvor, ktoré mali svojou činnosťou nadviazať na orgány Spoločnosti národov. Proces kreovania OSN sa zavŕšil na Konferencii Spojených národov o medzinárodnej organizácii (United Nations Conference on International Organization - UNCIO), ktorá sa konala 25. apríla 1945 v San Franciscu. Už od jej slávnostného otvorenia bolo citeľné napätie medzi Sovietskym zväzom na jednej strane a liberálnymi demokraciami vedenými USA na strane druhej. Toto napätie však ešte brzdila prebiehajúca vojna v Európe a Ázii. Na konferencii mala hlavné slovo „Veľká štvorka“, teda Spojené štáty, Veľká Británia, Čína a Sovietsky zväz, ktorej predstavitelia na svoje porady prizývali aj zástupcov Francúzska. Tvorili tak síce neoficiálny, ale kľúčový orgán pri koncipovaní fungovania novej organizácie. Po deviatich týždňoch problematických rokovaní sa krajinám nakoniec podarilo dohodnúť na znení článkov Charty OSN, zakladajúceho dokumentu novej medzinárodnej organizácie, ktorý bol slávnostne podpísaný delegátmi jednotlivých krajín 26.
Po druhej svetovej vojne sa Európa začala postupne členiť do dvoch blokov, ktoré boli teritoriálne vymedzené výsledkami konfliktu. Krajiny strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré boli oslobodené sovietskou armádou, sa dostali do sféry vplyvu Moskvy. Následná sovietizácia týchto krajín prebiehala nezávisle od lokálnej podpory komunistických strán alebo prosovietskych sentimentov danej populácie. Komunistické režimy vznikali rovnako v krajinách, kde mali marxistické strany slabú základňu (Poľsko, Maďarsko, Rumunsko), ale aj v krajinách, kde bola podpora sovietskeho režimu vyššia (Československo, Bulharsko). Na západnej strane Európy, ktorej povojnové usporiadanie formovali Spojené štáty a Veľká Británia, bola situácia opačná.
Východný blok bol spočiatku budovaný na základe bilaterálnych spojeneckých zmlúv, ktoré uzatvárala Moskva s jednotlivými krajinami vo svojej sfére vplyvu; prvá bola podpísaná medzi zástupcami ČSR a ZSSR ešte počas vojny 12. Povojnová integrácia krajín do regionálnych medzinárodných organizácií sa začala na Západe. Dňa 4. apríla 1949 vzniklo podpisom Severoatlantickej zmluvy NATO, ešte predtým v apríli 1948 Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), v máji 1949 Rada Európy a napokon aj Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, ktorého hlavný dokument bol podpísaný 18. apríla 1951.
Na východnej strane kontinentu pozorovali vojensko-politické a ekonomické integračné iniciatívy liberálnych demokracií s určitými obavami, ale zároveň aj so záujmom, ktorý sa prejavil snahou o ich replikáciu. Spočiatku predstavitelia Sovietskeho zväzu vytvorenie medzinárodnej organizácie odmietali, pretože by jej vznikom podľa nich Moskva nič viac nezískala. Postoj ZSSR sa začal meniť až na jeseň 1948. Pri vytvorení medzinárodnej hospodárskej organizácie napokon prevážili u Stalina politické dôvody, keďže mal v pláne konkurovať ekonomickej sile USA v Európe. V januári 1949 tak vznikla Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá zabezpečovala hospodársku spoluprácu medzi krajinami východného bloku a jej cieľom bola ich „socialistická ekonomická integrácia“. RVHP bola formálne už od svojho vzniku otvorená novým členom, v roku 1949 sa po jej oficiálnom vytvorení o členstvo zaujímali Albánsko aj Fínsko. Kým prvá krajina do organizácie vstúpila, druhej bolo odporučené, aby svoju prihlášku stiahla. Roztržka medzi Stalinom a Titom zabránila aj vstupu Juhoslávie. Krajiny združené v RVHP sa po ekonomickej stránke snažili o úplnú nezávislosť od Západu a „kapitalistických“ štátov. Hoci spočiatku bola vytvorená RVHP ako reakcia na Marshallov plán a vznik Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu, pričom jej hlavnou úlohou bolo posilniť jednotu východného bloku pod vedením Sovietskeho zväzu, v nasledujúcich rokoch a desaťročiach si organizácia prechádzala vývojom, ktorý smeroval k posilňovaniu jej inštitúcií a supranacionálneho charakteru. Dnes však býva prirovnávaná k neúspešnej kópii západoeurópskej integrácie.
Integrácia východného bloku pokračovala vznikom Varšavskej zmluvy, ktorej zakladajúca listina bola podpísaná socialistickými krajinami 14. mája 1955 a mala sa stať protipólom Severoatlantickej zmluvy. Aj v tomto prípade možno hovoriť o snahe ZSSR a jeho spojencov imitovať západné medzinárodné štruktúry, pôvodný bilaterálny princíp sovietskej obrannej stratégie bol nahradený princípom multilaterálnym, ktorý (aspoň na papieri) pôsobí demokratickejšie a poskytuje menším členom aliancie silnejšiu vyjednávaciu pozíciu.
Medzi hlavné úlohy zahraničnej politiky štátu patrí zaistenie jeho bezpečnosti pred vonkajšími hrozbami. Československá diplomacia sa tento cieľ snažila dosiahnuť v priebehu desaťročí rozdielne. Pri konštituovaní republiky na konci prvej svetovej vojny československí politici hľadali garanta nezávislosti štátu vo Francúzsku a v bezpečnostných zárukách, ktoré mu bolo ochotné ponúknuť. Po roku 1945 sa zahraničnopolitická orientácia krajiny obrátila na východ. Základom povojnovej bezpečnostnej politiky Prahy bol podpis československo-sovietskej spojeneckej zmluvy v Moskve 12. decembra 1943. Sovietsky zväz uprednostňoval v československej otázke zmierlivejší postoj než pri okolitých krajinách, ktoré oslobodila Červená armáda od nacistického Nemecka a patrili do sféry vplyvu komunistickej superveľmoci. V takomto „priateľskom“ duchu dostali v roku 1944 inštrukcie aj predstavitelia KSČ.
Po roku 1945 bola Československá republika síce obnovená pod patronátom Sovietskeho zväzu, napriek tomu však boli západní diplomati ohľadom jej budúcnosti optimistickí prakticky až do júla 1947, keď sa československá vláda podriadila Moskve a odmietla Marshallov plán. Povojnová republika bola už od svojho vzniku orientovaná výhradne na Sovietsky zväz, čo nespochybňovali ani nekomunistickí československí politici, ktorí len presadzovali, aby sa udržiavali aj dobré vzťahy so západnými liberálnymi demokraciami. Československo bolo v rámci východného bloku aspoň spočiatku autonómne, a hoci spadalo do sovietskej sféry vplyvu, Moskva nechávala jeho politický vývoj do veľkej miery na domácich komunistoch. Vďaka tomu možno na príklade ČSR sledovať postupný - a z pohľadu medzinárodných vzťahov viac-menej dobrovoľný - vývoj smerom k satelitnému štátu, ktorý sa zavŕšil po komunistickom prevrate vo februári 1948.
V polovici 50. rokov sa skončila prvá etapa budovania východného bloku. Medzinárodný systém vedený Sovietskym zväzom bol rámcovaný vznikom RVHP a Varšavskej zmluvy, ktoré sa vytvárali ako odpoveď na integračné projekty západných liberálnych demokracií. Už v tomto období sa však začínajú objavovať vo východnom bloku prvé vážnejšie trhliny, ktoré mali hospodársky, politický, ale aj ideologický charakter.
Za predpoklad krízy sovietskeho systému v druhej polovici 50. rokov býva považovaná kritika „kultu osobnosti“ J. V. Stalina prednesená na XX. zjazde sovietskych komunistov vo februári 1956. Referát Nikitu S. Chruščova o stalinskom terore vyvolal veľký ohlas nielen v Sovietskom zväze, ale aj medzi komunistami v „spriatelených“ krajinách. Prvá krajina, v ktorej sa situácia začala vymykať spod kontroly, bolo Poľsko. Dňa 28. júna 1956 došlo k veľkým nepokojom v Poznani. Zlé mzdové pomery viedli k štrajku miestnych robotníkov, ktorý sa rýchlo zmenil na otvorenú vzburu. Vláda sa rozhodla proti šíriacim sa nepokojom zakročiť silou a vyslala do mesta armádu. Výsledkom toho bolo minimálne 57 mŕtvych a niekoľko stoviek zranených. Napätá situácia bola aj priamo v poľskej vláde. Po smrti Bolesława Bieruta v marci došlo medzi poľskými komunistami k súboju dvoch frakcií o budúcnosť krajiny, ktorý vyvrcholil v októbri na zasadaní politického byra vládnej Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS), keď bolo rozhodnuté, že novým lídrom sa stane Władysław Gomułka, predstaviteľ reformného krídla. Jeho voľbu malo potvrdiť plénum PZRS zvolané na 19. Sovietsi podobný vývoj pozorovali s veľkou nechuťou a boli pripravení zasiahnuť, čo sa prejavilo aj tým, že sa na plenárnom zasadnutí osobne zúčastnili špičky sovietskeho režimu: Nikita Chruščov, Vjačeslav Molotov, maršal Konev a mnohí ďalší vysokí funkcionári. Ich cieľom bolo zabrániť odstaveniu poľských prosovietskych funkcionárov a udržať Poľsko pevne v závislosti od Moskvy. Kvôli naplneniu tohto zámeru boli ochotní siahnuť aj po vojenskom riešení. Dve sovietske divízie dislokované na severozápade Poľska opustili svoje základne a postupovali smerom na Varšavu. Zastavili sa len približne 150 kilometrov od mesta. Sovietske vedenie sa nakoniec rozhodlo s Gomułkom dohodnúť. Ten Sovietov ubezpečil o pretrvávajúcom sovietsko-poľskom priateľstve, výmenou za čo dostal povolenie robiť niektoré reformy a viesť komunistickú politiku s poľskými špecifikami. Autonómia Poľska na medzinárodnej scéne sa po októbri 1956 značne zvýšila, čo odzrkadľovalo celkový trend vo vývoji východného bloku smerom k multilateralizácii vzťahov medzi socialistickými štátmi. Sovietske vedenie poľským komunistom ustúpilo a prenechalo im vyššiu mieru vnútropolitickej, ale aj zahraničnopolitickej nezávislosti. Vojenskú intervenciu v Poľsku konzultovalo sovietske vedenie aj s Československom, NDR a Čínou. Vplyv ZSSR nad krajinami komunistického bloku narážal na svoje limity.
Zložitejší a zároveň aj omnoho tragickejší priebeh ako v ছবিতে Poľsku mala politická kríza, ktorá sa v rovnakom čase odohrávala v Budapešti. Maďarsko nastúpilo „nový kurz“ už po Stalinovej smrti, keď sa stal predsedom vlády Imre Nagy, ktorý sa pokúsil opatrnými krokmi preorientovať maďarské hospodárstvo na spotrebný priemysel a zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov. Jeho úsilie sa však nestretlo s pochopením: v roku 1955 bol preto odvolaný a obvinený z takzvanej pravicovej úchylky. Situácia sa však zmenila po XX. zjazde sovietskych komunistov, keď boli odhalené Stalinove zločiny a Sovietsky zväz spoločne s krajinami východného bloku nastúpil na cestu destalinizácie. V júli 1956 skončil na čele Maďarskej strany pracujúcich jej dlhoročný líder Mátyás Rákosi, a hoci ho ešte nahradil prosovietsky orientovaný Ernő Gerő, vývoj v Maďarsku postupne nabral novú dynamiku, ktorá čoraz viac vychyľovala iniciatívu smerom k proreformným krídlam strany. Táto skutočnosť pripravila pôdu pre návrat Imreho Nagya, ktorému bolo umožnené, aby sa postupne znova začlenil do verejného života. Dňa 23. októbra 1956 sa konala v Budapešti demonštrácia študentov na podporu reformných snáh Władysława Gomułku, ktorá sa autoritám vymkla spod kontroly, keď sa k pochodujúcim študentom začali spontánne pridávať nielen obyvatelia mesta, ale aj vojaci a príslušníci poriadkových zložiek. Na vzniknutú situáciu zareagovalo sovietske vedenie razantnejšie než v poľskom prípade a v noci z 23. na 24. októbra vstúpili do ulíc Budapešti jednotky Červenej armády. Narazili tu však na živelný odpor povstalcov, dôsledkom čoho boli desiatky mŕtvych. Do čela maďarskej vlády sa dostal opäť Imre Nagy, ktorý sa zaviazal uskutočniť rozsiahle reformy, podporil požiadavky demonštrantov volajúcich po demokratizácii či národnej nezávislosti a s tým spojenom odchode sovietskej armády z krajiny. Dňa 30. Sovietske vedenie bolo ešte do konca októbra ochotné rokovať o kompromisnom.
Po roku 1945 dochádza v medzinárodných vzťahoch ku kvalitatívnej zmene. Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa začína prikladať väčší dôraz na multilateralizmus, ktorého štrukturálne predpoklady najlepšie zosobňuje Organizácia Spojených národov.
Keď sa nám Sovietsky zväz rozpadal okolo uší, na veľvyslanectve Veľkej Británie v Moskve sme diskutovali o Weimarskom precedense - takto začína bývalý britský ambasádor najprv v Sovietskom zväze a potom v Ruskej federácii - Rodric Braithwaite svoju úvahu v časopise The Spectator. Podľa jeho názoru veľký národ, ponížený prehratou vojnou a ekonomickou biedou, sa snaží, no nedarí sa mu zaviesť demokraciu. Potom sa stane obeťou diktátora, ktorý sľúbi, že obnoví veľkosť jeho krajiny a prinesie spravodlivosť miliónom krajanov, ktorí uviazli v cudzích krajinách, ktoré existujú len vďaka mapám nakresleným víťazmi.
V tomto kontexte autor úvahy uvádza, že britskí, francúzski a americkí diplomati mohli byť pred rokom 1939 neschopní a tvrdohlaví. Prezident Vladimír Putin kedysi presne vedel posúdiť, čo mu prejde. V Gruzínsku v roku 2008 a na Kryme v roku 2015 sa zastavil skôr, ako stratil kontrolu. Teraz žiadal, aby Američania obmedzili NATO za podmienok, o ktorých musí vedieť, že vo Washingtone nikdy neprejdú. Možno je vo funkcii tak dlho, že ho politické inštinkty opúšťajú. To je nebezpečné.
Západná diplomacia voči Rusku od roku 1991 bola skutočne arogantná a nekompetentná, čiastočne vo viere, že Rusko môže byť teraz vylúčené z hry. Británia, Francúzsko, Nemecko a Amerika sa najprv medzi sebou zhodli, že Východoeurópania by nemali byť zavlečení do NATO, ani by im nemali byť poskytnuté bezpečnostné záruky. Západní lídri sa takto vyjadrovali. Všetko je to plne zdokumentované. Neposkytli však žiadnu písomnú záruku, že sa NATO nezväčší, ani nie je prinajmenšom pravdepodobné, že by si formálne zviazali ruky pre budúcnosť.
Mnohí Rusi by súhlasili s Putinovou jednostrannou verziou komplikovanej histórie Ukrajiny, vrátane jeho myšlienky, že Ukrajina nemá žiadne skutočné právo na existenciu. No mnohé krajiny v dnešnej Európe existujú len od skončenia prvej a druhej svetovej vojny. Ukrajina má rovnaký nárok na existenciu ako ktokoľvek iný. Ak to spochybnite, nemáte inú cestu vpred, len chaos.
Američania navrhli, že sa s Rusmi porozprávajú o opatreniach na kontrolu zbrojenia, ktoré boli v posledných desaťročiach zrušené. Putin to požadoval už roky, hoci je to v záujme všetkých. Je to vítaný návrat k praktikám studenej vojny, keď sa s Rusmi vážne rozprávame v súkromí, aj keď sú vzťahy pred verejnosťou otravné, pretože obe strany vedia, že alternatívou môže byť jadrová katastrofa.
Jedným z možných výsledkov by mohlo byť pochopenie, že Ukrajina v dohľadnej budúcnosti nevstúpi do NATO, ale bude úplne slobodná v rozvíjaní hospodárskych vzťahov s každým - vrátane Európskej únie. Výmenou za to by sa Rusi zaviazali nechať Ukrajincov na pokoji. Fíni si pre seba hackli podobné usporiadanie po roku 1945. Pomohlo im, že Rusi zo svojich skúseností vedeli, že budú bojovať, ak budú zatlačení príliš ďaleko. Dokonca aj Fíni sa teraz pozerajú späť na „finlandizáciu“ s nechuťou. Bolo to však lepšie ako pravdepodobná alternatíva stať sa „ľudovou demokraciou“ pod sovietskou nadvládou.
CELÁ história studenej vojny vysvetlená | Najlepší dokument o studenej vojne
Po prvej svetovej vojne v 20. rokoch 20. storočia sa USA uchýlili späť do izolacionizmu. Po druhej svetovej vojne sa situácia zmenila, keďže USA pochopili, že nemôžu zostať izolované. V tomto období prevládala vzájomná nedôvera a podozrievanie, čo viedlo k studenej vojne. Spojené štáty a Sovietsky zväz sa stali dvoma dominantnými superveľmocami, ktoré si rozdelili svet na dva znepriatelené bloky. Súboj Spojených štátov a Sovietskeho zväzu o globálnu hegemóniu mal určujúci charakter na diplomaciu a medzinárodné vzťahy od druhej polovice 40. rokov až do uvoľnenia napätia koncom 80. rokov.
Základom povojnovej bezpečnostnej politiky Prahy bol podpis československo-sovietskej spojeneckej zmluvy v Moskve 12. decembra 1943. Sovietsky zväz uprednostňoval v československej otázke zmierlivejší postoj než pri okolitých krajinách, ktoré oslobodila Červená armáda od nacistického Nemecka a patrili do sféry vplyvu komunistickej superveľmoci. V takomto „priateľskom“ duchu dostali v roku 1944 inštrukcie aj predstavitelia KSČ. Po roku 1945 bola Československá republika síce obnovená pod patronátom Sovietskeho zväzu, napriek tomu však boli západní diplomati ohľadom jej budúcnosti optimistickí prakticky až do júla 1947, keď sa československá vláda podriadila Moskve a odmietla Marshallov plán.
Po nástupe prezidenta Reagana v roku 1981 (ktorý označil ZSSR ako Evil Empire - „Ríša zla“) sa opäť začali preteky v zbrojení. Ronald Reagan, aj za cenu vysokého rozpočtového deficitu, donútil Sovietsky zväz, vedený prestarnutým politbyrom, zapojiť sa do pretekov, v ktorých Sovieti nemohli držať s Američanmi krok. Reagan 23. marca 1983 oznámil zámer (Strategická obranná iniciatíva - SDI - Strategic Defense Initiative) vytvoriť systém ochrany USA proti útokom strategických jadrových zbraní (predovšetkým balistických rakiet) využitím najnovších technológií, tak by systém zničil nepriateľské strely ešte pred ich dopadom. Sovietsky zväz sa počas pretekov dostal do hlbokej krízy. V snahe zvládať tempo, ktoré udávala Amerika, začal investovať 50% hrubého domáceho produktu do zbrojárskeho priemyslu (USA v tom čase 10%). Aby ale dokázal udržať krok, potreboval investovať ešte viac - 70%, čo bolo vzhľadom na ekonomické podmienky v ZSSR nemožné.
George F. Kennan, autor „Dlého telegramu“, ktorý zmenil povojnovú politiku Washingtonu k Moskve, predpovedal, že sovietsky systém musí nakoniec padnúť. Jeho „politika zadržiavania“ (containment) sa stala základom dlhodobej línie voči Sovietskomu zväzu. Kennan bol tiež jedným z hlavných architektov Marshallovho plánu. Jeho názory sa však začali čoskoro rozchádzať s konkrétnymi rozhodnutiami, ktorými sa jeho načrtnutá doktrína realizovala. Obhajoval napr. ideu zjednoteného neutrálneho Nemecka v 50. rokoch. Protestoval proti angažovanosti vo Vietname. V deväťdesiatych rokoch protestoval proti rozšíreniu NATO.
V roku 1947 USA stratili monopolné postavenie jedinej nukleárnej veľmoci, čím sa znížila pravdepodobnosť vedenia americkej preventívnej (nukleárnej) vojny a začali preteky (o prevahu) v zbrojení. Predovšetkým tzv. jadrové zastrašovanie viedlo k rovnováhe strachu založenej na zaručenom vzájomnom zničení, čo postupne otvorilo cestu k rokovaniam o obmedzení a znížení počtu strategických zbraní v 60. a 70. rokoch 20. storočia.
Studená vojna trvala približne od roku 1947 do rozpadu Varšavskej zmluvy 1. júla 1991 a rozpadu Sovietskeho zväzu koncom roku 1991. Počas trvania studenej vojny rozhodnutia o vojnách vznikali len v Moskve a vo Washingtone.
tags: #diplomacia #pocas #studenej #vojny
